.Ukáž mi tú tvoju ZOO

Ugandskí vedci dlho skúmali priateľstvo a nesmrteľnosť múch, no nedokázali sa zhodnúť na dvoch podstatných veciach: príčiny priateľstva a čo to má spoločné s muchami.

Nie, sranda.

Dlhodobo dumám s mojím okolím, keď na to príde, že prečo sú nám niektorí ľudia sympatickí, hoci môžu mať aj krivé nohy, dva zuby a jeden kučeravý vlas medzi desiatimi rovnými, a na druhej strane sú tu takí, čo sa nám možno chcú (miestami) až zúfalo zapáčiť, ale jednoducho, nie. Proste nie.

Je dôležitý prvý dojem? Keď sklame ten, dáte druhú šancu? A kedy je vhodné ísť po prvýkrát s niekým do ZOO?

Pýtala som sa starších a pýtala som sa všetkých, každý na mňa hľadel ako na modlivku nábožnú. Je to až neuveriteľné, čo si človek všetko dokáže všimnúť pri prvom stretnutí: pohľad, tvar očí, farbu a aj to, ako vás súdia, či opovrhujú tým, že ste beťár, či z nich vyráža láskavosť, úprimnosť alebo aj čisté zlo, pred ktorým by sme mali radšej utiecť, bárs aj do Atén; úsmev, či je úprimný, či vyzerá prívetivo a taktiež, čo vychádza z úst, čo sa tak pekne usmievajú; vystupovanie: sebavedomé, namyslené, zábavné, komediálne, ústretové voči druhým. Iní si zas potrpia na iné radosti ako napríklad na to, čo piješ (naskytá sa teda nové príslovie, o azda porekadlo: Nesúď človeka podľa jeho borovičky.); aké máš ruky (pretože existujú talianske štúdie, ktoré nezvratne potvrdzujú, že mať „vhodné“ ruky prezrádza o človeku mnoho); no a samozrejme, mnohí to už isto dlho hľadajú medzi riadkami: pozadie. Najlepšie pekne oblé, čo sa dá aj chytiť. Môž.

Iskra. Čche. Niečo. Neviem, ako to mám nazvať, no čche vyjadruje perfektne, čo na prvýkrát dojme mňa. Je to niečo, čo sa odráža v očiach, je to niečo, čo má veľa spoločného s vystupovaním, s úsmevom, so šibnutosťou. Je to presne to, načo ešte stále neprišli ugandskí vedci, čo to môže byť. Je to spleť všetkého, samotného bytia, čo robí so mnou to, že mi niekto sadne ako riť na šerbeľ. Je to charizmou. Osobitým čarom. No dobre, a potom si samozrejme všimnem dobrý zadok. A aj ruky.

V júli som nastúpila do práce. Odrobila som si dva dni, keď za mnou prišiel tancujúci kuchár so spustenými teplákmi na pol žrde, pospevujúc si jemné melódie a pýta sa ma: „S Erikom si už pracovala?“ Pokrútila som hlavou a ďalej som bez väčšieho záujmu nakladala šunku na tanier. „On je dobrý chlapec, s ním sa ti bude dobre robiť. A našu Peťku už poznáš?“

Deň na to som o šiestej behala reštauráciou, na prvý pohľad zaľúbená do Peťky, nakoľko sa narodila v deň, keď sa rodia len legendy a my dve, keď vtom prišiel spomínaný kolega do práce. Začal: „No konečne nie som jediný, čo nosí okuliare.“ Ja som podskočila (doslova), vykríkla juhu, podala mu ruku, predstavila sa a išla som po šunku. Počas dňa sme stihli prebrať miliardu vecí, medzi nimi našich vysnívaných partnerov, životné traumy a aj to, prečo by človek nemal ísť do Trnavy. Obaja sme medzi tým neustále odbiehali do kuchyne, oficiálne po nové zásoby jedla, neoficiálne vyrehotať sa za našou kvetinkou Peťkou a podeliť sa aj s ňou o naše nové životné poznatky.

A potom to prišlo: s koncom pracovnej doby sa ku mne priblížil kolega a chlípne sa ma opýtal, či s ním nepôjdem do ZOO. Zatiaľ čo všetkým prebehlo v hlave, ako ma tam môže zabiť, znásilniť, ja som pokrivila hubu a riekla: „A čo by nie.“ (Maminka ma učila, že sa nemám baviť s cudzími a už tobôž nie niekam s nimi chodiť. Ale v deň, ako videla Erika chytať našu Kráľovnú Alžbetu II za plyšové prsia, pritakala mi dodatočne na ZOO.)

Po polroku sme s kolegom náš prvý deň rozobrali do detailov. Prvé dojmy a hlavne, prečo tá ZOO? „No prišiel som vtedy do roboty a sme sa predstavili a som si povedal, že no tak toto bude čisto pracovne a dosť. Som ťa odsúdil. A tebe sa za jedno ráno podarilo všetko úplne pretočiť. A zrazu sme v ZOO. A odtiaľ už niet cesty späť. Aj Peťka ešte v ten deň písala, že môž.“ Bola som pohoršená, ako ma vôbec mohol odsúdiť. „No, som si povedal, okuliarnatá pipka s dobrým telom, čo sa zo začiatku hrá na kamarátku, ale už o chvíľu nás bude všetkých poučovať. To som nevedel, že ti hrabe až takto.“ U mňa to naopak bolo inak. Podala som ruku a vtedy som si všimla zlobu. Hovorím si, to bude môj človek. Netušila som však, že už o pár hodín mu budem robiť najväčšiu životnú oporu pri surikatách, jeho najväčšej životnej traume. Nehovoriac o tom, že v noci strávenej na hoteli sme pobudili polku poschodia, lebo sme robili módnu prehliadku pyžám.

Nakoľko ja som svojou osobnosťou dokázala zvrátiť takmer nezvratný osud v kolegových očiach v priebehu troch hodín, začali sme filozofovať, či je prvý dojem konečný a neprestreľný. Súbor instagramových vedcov vyriekol ortieľ, a síce že sú ochotní dať druhú šancu, ak sa im niečo nepáči na prvom dojme. Len 14% kategoricky odmietlo sa zapodievať ľudstvom na druhý pokus. „Nie som Ježiš, aby som dával druhé šance,“ vyriekol jeden.

Lenže viete, ono je to tiež sporné. Ak na nás niekto nezapôsobil len kvôli dobrému zadku, s tým sa dá niečo robiť. Tak napríklad ja som sa zapísala do posilňovne. A radšej nejem nutellu, ako by som mala jesť nejakú divnú vec. Nie, sranda. Nutellu vôbec nejem. Ale keď niekto vystupuje pred nami ako úd domáci, je to „frajer“, čo sa rozplače pri prvej možnej príležitosti, je to xenofób, rasista alebo proste len nie je úplne váš človek (je fajn, ale...), dáte mu druhú šancu? Veď predsa aj Herakleitos vravel, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Ale to je tiež relatívne, keďže aj keď menom je to tá istá rieka, ona sa predsa hýbe, takže to nie je tá istá voda.

Tak čo teda? Je prvý dojem ozaj podstatný?

Tak kedy je vlastne ten správny čas ísť s niekým do ZOO? Kedy je vhodné ísť s kolegyňou na rande, keď ti donesie ružičku?

Keď je iskra, aj okamžite!

#ZOO #IBIS #friendship #firstimpression #bajajlama #article