.Panebože, prečo?

(To auto sa mi absolútne nepáči a nezaujíma ma... Koľká irónia v spojitosti s reálnym životom...)

Niekedy len tak zo srandy nemôžem zaspať. Poznáte to? Telo sa cíti unavené, oči sa vám zatvárajú, vaše myšlienky vzhliadajú len k ríši snov, no ani za toho boha nemôžete zaspať. Otočka na pravú stranu, preložiť nohu cez perinu (teda, v prípade, že vo vašom byte nie sú tri stupne pod nulou). Otočka na ľavú stranu, ťažký vzdych. Obrat na chrbát, smutné, zúfalé odfuknutie. Celé to znie ako jedna dokonalá choreografia. Až na to, že nie je.

Lenže ja sa nepýtam, prečo nespím. Moja nespavosť skôr len podnecuje všetky tie prečo na tomto svete. Prečo nehrá moje staré rádio? Prečo sused parkuje pred garážou? Prečo je to tak?

Pesnička krásna, emblematická. Iné Kafé akoby sa nalodilo do môjho rozumu a nakoniec, akoby mi hovorilo z duše. Začala by som asi takto.

Prečo nechceš trabant, ale ferrari? Prečo nechceš Jana, ale Zuzanu?

Stalo sa to aj vám? Páčil sa vám niekto, ale on/ona z vás zrovna Vianoce nemal/a. Avšak, celú tú dobu ako vašou hlavou prúdili myšlienky o „Zuzane“, obsmŕdal všade naokolo nejaký Jano, ktorý už miestami od dobroty nevedel, odkiaľ by mal ešte vyskočiť, aby ste mu venovali aspoň štvrtinu rovnakej pozornosti ako tej vyvolenej. A potom príde ten divný moment, keď si uvedomíte, že vlastne vy ste trabant pre to, pre vás, ferrari. Neviem, či som sa vyjadrila.

Bola som skromnejšia. Vysvetlím.

Zrazu v mojom živote prišiel moment, kedy som si uvedomila, že ideálny chlap ku mne ako k prototypu ideálnej a dokonalej ženy neexistuje. (Žartujem, ako by sme pekne írečito povedali my Slováci.) Bude to znieť, že som naivná, pretože nič také ako perfektnosť reálne neexistuje, no i tak som perfekcionista, málokedy sa uspokojím s polovičatou robotou, ba čo viac, polovica je pre mňa maximálne neprijateľná a je horšia ako nič ničovaté. Vždy som sa išla roztrhnúť za tým, aby som vo všetkom vynikala. A keď mi v dvadsaťjeden rokoch konečne zasvietila žiarovka, že nemôžem byť číslo jeden vo všetkom na tomto svete, rozhodla som sa pre zmenu (čo však neznamená znížiť nároky). Znamenalo to určiť si priority. Čomu sa chcem venovať, čo očakávam od seba, čo očakávam od ľudí... A neuveríte, aj okruh priateľov a známych sa zredukoval, mne sa uľavilo a začala som akosi spokojnejšie dýchať.

So zmenou som si zrazu všimla niečo predtým nepovšimnuté. Respektíve niekoho predtým nepovšimnutého. Chalan, už dlhšie môj známy, sympaťák, do ideálnej postavy ďaleko (rovnako ako ja), nižší, taký španielsky typ, vyfúkaná ofina. No čo ja viem? Môj typ to nebol, no počas celého roka, čo sme sa poznali, bol...fajn...milý. Ani jeden sme nejako špeciálne toho druhého nevnímali.

A potom, zhodou okolností sme sa ocitli v jednom taxíku asi desiati, sedím mu na kolenách, keď došlo na platenie. Presvedčená o miliardách vo vnútri, pozriem sa do mojej erotickej peňaženky (otvorím a kosoštvorec vidím). Do riti, nemám drobné. Chalan sa veľkoryso ponúkol, že zaplatí moju časť, čo sme sa skladali, ale budem mu to musieť vrátiť. Jo, raz ti zaplatím pivo. Za trilión rokov, môj zlatý. Úprimne, spoliehala som sa na to, že aj tak spolu vonku nechodíme, nebudem musieť nakoniec vrátiť nič. (Fuj, Barbora, ale sa to škaredo správaš.)

Avšak, dva týždne na to sme sa opäť zhodou okolností stretli na stiesnenom priestore, a síce v malej krčme, s ďalšími desiatimi ľuďmi okolo nás. Božia prozreteľnosť chcela o tej pokročilej hodine, aby som sa zamyslela nad mojím skautským sľubom, a síce správať sa čestne, a preto usadila váženého na kreslo vedľa mňa. Hovorím si, no zbohom. Pozeral na mňa uprene, zatiaľ čo som dristala moje typické sarkastické tulácke báchorky, čo vo mne logicky prebudilo podozrenie, že je natoľko gentleman, že mu je blbé pýtať odo mňa dve eurá za taxi, no i tak by ich chcel naspäť. Začala som sa cítiť previnilo, a teda som riekla: „Keď dopiješ, druhé pivo ti beriem ja.“ Nechápavo na mňa pozrel a spýtal sa prečo. Zase to PREČO. A mimochodom, Barbora, ty debil! Za ten taxík minule, odpovedám. „Ja som aj zabudol...“ Opäť, Barbora, ty debil. (Ale aspoň si moje svedomie oddýchlo a urobila som niečo, čo ma aspoň na tri sekundy zachránilo pred kotlom v pekle...dovtedy, kým som znovu neprehovorila.) Zvyšok noci sa niesol v znamení maximálne sarkastického dialógu medzi nami dvomi, zatiaľ čo zvyšok osadenstva nás len neveriacky sledoval a dával stávky, do koľko minút sa navzájom prefackáme.

Prišla som domov príjemne pobavená, mierne som nechápala a zostala som v nemom úžase, že osoba, čo som mala celý rok okolo seba a považovala som ju za tiché kuriatko, vlastne je taká správne drbnutá a celkom by zapadla do Rady 500. Ráno som sa zobudila, akoby sa nechumelilo, zabudla som na všetko a žila som si ďalej môj právnický položivot v knižnici nad seminárkou. Počas prestávky som Valentínke v skratke bez väčšieho záujmu o vec zhrnula predchádzajúcu noc. Ona sa uchechtla a s totálne provokatívnym výrazom dodala, že uvidíme, ako sa toto vyvinie. Ja som ju isto iste ubezpečila, že toto sa aktuálne sa nijako nevyvinie, pretože teraz ide o veľa na inom fronte a vrátila som sa ku knihám. Nerozmýšľajúc nad ničím iným ako nad zúfalou túžbou po zmene školy.

Až dokým som večer nenašla na facebooku správu. Správu pod znamením predchádzajúcej noci, v duchu maximálnej zloby, humoru nevhodného pre slabé a citlivé povahy.

A tak som si povedala, že si týpek zaslúži šancu získať si miesto za stolom v Drevenej Krave. Pretože to je to miesto, kde zasadá výberovka najväčšieho sarkazmu a zloby v podobe mojich kamarátov a rodiny. Aspoň budem mať s kým vypadnúť na pivo v Granade, keď mi pôjde všetko na nervy. Potrebujem tu mať niekoho, keď budem chcieť chlapskú debatu namiesto riešenia nových trendov rúžov, či kabeliek.

Lenže jeden mieni... A zrazu sa z parťáka na pivo stane osoba, na ktorú sa naučíte mať ju neustále niekde naokolo, chodíte sa spolu učiť do knižnice aj s vašou najmilovanejšou spolubývajúcou, pri každom probléme mu napíšete, rovnako ako on vám. Spolu s mojou Val bol takmer pri každom mojom trieskaní si hlavy o stenu nad mojím životom. A bolo to také prirodzené, až z toho jeden nestíha.

Neviem, kedy sa to presne stalo, no začala som toho hajzlíka postupne vidieť akosi inak, hoci spôsob, akým sme voči sebe vystupovali sa od malej rozbitej krčmy až dodnes nezmenil.

Avšak nie všetky príbehy na tomto svete majú happy end a niektoré veci jednoducho končia, možno práve z dôvodu, aby začali ešte nejaké krajšie. Nuž, pár a la William a Kate Middleton, Chuck Bass a Blair Waldorf, Martin Jakubec a Božanka sa z nás nestal. Každý z nás mal svoj plán. On vzťah nechcel.

Teda, až kým nestretol pred dvomi mesiacmi, tesne po našom rozhovore, svoju aktuálnu priateľku. Úplne moje opozitum. Alternatívna deva opovrhujúca konvenciami, zarytá radikálna feministka, lyžiarske ponožky na mriežkovaných pančuchách... Vymenil mercedes za električku, ako to pomenoval nestranne jeden chlap, dnes už pozvaný na zasadanie do Drevenej Kravy.

Nebudem sa hrať na macherku, nebolo mi všetko v hrubom čreve. Nejednu noc som strávila filozofujúc nad otázkami „Prečo On?“, „Preboha, prečo zrovna ONA?“, „Prečo s ňou áno a so mnou nie?“, „Čo je na mne zlé?“ „Prečo ma to serie?“, „Prečo mám nervy, keď sa nedarí?“, „Prečo sa pozastavujem nad týmto neúspechom, keď sa mi podarilo ďalších tristo vecí?“. Ale nakoniec, pomerne rýchlo som sa vstrebala a dnes už ma moje vtedajšie prečo nechajú spať. Dokonca sme už začali spolu plánovať, ako mu budem robiť PR manažérku, keď sa raz z neho stane striptér. A teraz sa isto pýtate vy „Preboha, prečo?“.

Paralelne popri mojom „ferrari“ sa tu pomaly, ale isto začal vyskytovať ten takzvaný nechcený Jano. Na jednom spoločnom stretnutí s kamarátmi mi bol predstavený mojím vyvoleným a nakoľko o našom bližšom kamarátstve nik iný okrem Valentínky nevedel, Jano nadobudol pocit zo mňa, hoci sa ma nikdy otvorene nespýtal na môj stav, že som voľná šunka vo výklade, free to watch, free to catch. Úprimne, neviem, či mi na čele svieti neónový nápis „sama a zúfalá“, no nebol jediný, kto ma začal obliehať ako Nemci Moskvu.

Kde som sa vyskytla, či už po boku „kamaráta ferrari“ alebo sama, bol tam, nastúpený pri mne, čakajúc na hocijaký zázrak, čo by naznačil môj záujem o neho. I keď, teraz keď nad tým uvažujem, už aj odzdravenie berie ako prijatie ponuky na sobáš. Keď ma videl fotiť sa s kamarátom, s ktorým sme boli známi medzi všetkými ako duo debilov, musel sa postaviť tesne za mňa, chytiac ma za pravý bôčik. No nevenovala som tomu špeciálnu pozornosť, v mojej hlave bolo totiž dávno miesto obsadené.

Cez leto, zatiaľ čo kontakt pre mňa dôležitý stagnoval, Jano sa sem-tam ozval, aby sa uistil, že žijem. Keď som sa raz preštekla, že som v ten deň volala s mojím parťákom z dua debilov, odvtedy neubehol deň, kedy by mi nezavolal s otázkou: „Ako na tom vašom východe?“ Celé to vyvrcholilo, keď mi z ničoho nič zavolal počas môjho spontánneho výletu v Esztergome, aby na mňa vychrlil: „Ty si s ním, že?“ Nechápala som, o čom točí, no začal hovoriť v inotajoch, akoby bol inšpektor Oriešok, čo vyriešil záhadu, čo trápi amerických vedcov už roky. Pochopila som, že nemá zmysel zahmlievať, tak som vyložila karty na stôl, a síce: Nie, nie sme spolu, ale sme. Čo ja viem? Ale... chcela by som, aby sme boli.

Po návrate do zeme pohody, kvalitnej šunky a býkov ma čakal s darčekom k narodeninám, soškou katedrály svätého Matúša z Budapešti, pretože vedel, že som tam cez leto bola a práve tá katedrála sa mi páčila z celého mesta najviac. Po oficiálnom neúspechu so „Zuzanou“ sa zhostil úlohy wannabe bútľavej vŕby. Volal ma stále na pivo. Prišla som úplne v pohode, bez depresie, bez nostalgie, s úsmevom na perách, vo vyťahanom milovanom tričku a dotrhaných gatiach, lebo som proste chcela. On však ako veľký analytik mal potrebu uchopiť ma za ruku, pozrieť mi hlboko do očí a prehovárať mi do duše, ako vidí na mne, že som na dne a mám nechať svoje emócie vyplávať na povrch. Ježišmááááááária. Moju ruku som mu vytrhla z dlaní, odchlipla si z piva a taktne som mu naznačila, nech si psychológiu nechá na niekoho iného, pretože som bez najmenšieho sebaklamu bola v poriadku.

Tesne na to som ochorela. Nič smrteľné pre ženy, len soplíky, trochu kašľa. A ešte jedna nevídaná vec: tichá Barbora sa stala. Bez hlasu. Zvoní telefón. Ruším hovor, keďže ani štvrť tónu zo mňa nevyšlo. „Káva?“ píše. „Prepáč, som bez hlasu, nemôžem hovoriť, som chorá. Ozvem sa inokedy. Pa.“ Správa stručná, slušná, výstižná. „Pošli mi adresu, idem okamžite k tebe,“ došlo do sekundy. „Ale prosím ťa, nestrečkuj. Chcem si pospať, lieky mám, Jess je doma, spolu zvládneme...“ Krotím hormón chalanovi. Odpoveď, čo prišla, som temer v zdraví nerozchodila. A on by ju tiež nerozchodil, ak by bol býval stál pri mne. „Barbora, všetci vieme, že si superhypersamostatná žena, no musíš si vedieť priznať, že potrebuješ niekoho, aby sa o teba postaral. Nie je hanba potrebovať niekoho.“ Nezmohla som sa na slovo, vypla som internet, zaspala som a mala som ho v slepom čreve. Po zobudení ma čakala nová správa: „Barbora! JEHO SI NECHALA PRÍSŤ K TEBE, KEĎ TI BOLO ZLE!“

Nedokážem to vysvetliť prečo a zlyhávajú v tom aj americkí vedci, ba dokonca aj švédski, ktorým na rozdiel od tých prvých prikladám aj nejakú váhu, no jednoducho na tomto svete sú ľudia, čo môžu a sú ľudia, čo nemôžu. Sú ľudia, ktorí sú vám na prvý pohľad sympatickí, tak pri zoznamovaní im okamžite dáte pusu na jedno a druhé líce a vystískate ako plyšiaka. Naopak, sú tu ľudia, ktorí síce nie sú zlí, máte ich svojím spôsobom radi, no ani po troch mesiacoch známosti ich neobjímete. A sú ľudia, ktorých dotyk vás strasie (typický príklad: môj „milovaný“ spolubývajúci Tóno). A hoci mám Jana nejakým prapodivným spôsobom rada ako kamaráta, mám ho radšej v diskrétnej vzdialenosti (áno, presne, ako to majú knižnice a banky).

Naposledy sa prejavil, keď som pracovala na jednom koncerte ako fotografka a mal potrebu prísť skontrolovať moju robotu. Začal ma kritizovať za banality na fotkách, len aby mi mal čo povedať, aby sa mohol priblížiť. Hneď nato si všimol, že dve metre odo mňa stojí jeho výsosť so svojou frajerkou v pevnom objatí. Priblížila som sa k výsosti, aby sme sa dohodli na kšeftoch, keďže jemu som mala po koncerte odovzdať SD kartu. Jano sa chopil príležitosti a uprostred veľmi priateľského dialógu medzi mnou a mojím bývalým ferrari ma mal silnú potrebu objať zozadu a začať mi masírovať šiju. Naznačila som rukou prerušenie konverzácie, napočítala som do troch a vybuchla som: „Môžeš mi, do prdele, vysvetliť, o čo ti ide?“ „Nič, len ťa vidím veľmi vystresovanú počas práce, vidím, že nezvládaš pracovné nasadenie.“ Prevrátila som oči hore stĺpkom a radšej som fotila ďalej, nakoľko je to jediná činnosť, čo ma reálne upokojuje za hocijakých podmienok. Už-už som si líhala na podlahu pod pódiom, aby som mala dokonalý záber, keď moja hlava do niečoho narazila. Otočím sa, aby som zozbierala moju baretku zo zeme a ospravedlnila sa, keď zrazu vidím za sebou jeho. „Prosím ťa, tebe čo je dnes?“ pýta sa ma, „si na mňa nahnevaná?“ „Mne čo je? Čo je tebe?!“ oči mi metali hromy blesky. Vracala som pohľad k hľadáčiku na foťáku, keď som si všimla, že sa na nás díva on. Jano si ho všimol tiež. V tom momente ma objal. Zosadila som foťák, podala ho kamarátke a bez slova som odišla.

Ráno ma čakala správa: „Káva?“

Ja len, že... prečo, pre boha živého?!?! Prečo rovnaké gesto od dvoch rozdielnych osôb nie je rovnaké? Prečo sa točíme ako škrečky v jednom začarovanom kruhu? Prečo niektorí nechápu, že vzťahy nemajú poradovník, kde sa človek zapíše na čakačku, kedy sa niekto uvoľní?

Tomáš Klus spieva: Proč jednomu oheň praská a druhému nehoří? Proč on tě smí držet u pasu a mně pořád říkaš ne?

Uzatvára svoju myšlienku v refréne: „Dokud je na co se ptát, nemusím smrti se bát, tá příjde, až poleví nadšení z toho, že sme všichni na zemi.“

Iné Kafé sekunduje českému poétovi: Ja viem, že príde deň, kedy si odpoviem na všetky otázky, ktorým nerozumiem. Ja viem, že príde čas, kedy si každý z nás povie, že tento svet som zažil rád.

A nech je, ako je, otázky prečo sú korenie nášho života, rovnako ako všetky strasti a radosti navôkol nás, a hoci možno si neodpovieme ani za pomoci vedcov z Ugandy na mnohé z nich, pravdou ostáva, že netreba strácať nadšenie, lebo to by bol koniec.

#ferrari #trabant #prečo #why #článok #bajatysidebil #bajajláma