.Som mama...aj otec...a psychologická poradňa: Život s Egom

Minulý rok som sa náhodou prisťahovala do obydlia, kde som získala izbu, jednu z najlepších kamarátok a tri deti k tomu ako bonus zdarma, aby som sa náhodou vo voľnom čase nenudila. Sem-tam ich bolo treba pokarhať, sem-tam bolo treba po nich čistiť vracaničky, občas utrieť ritulku... Domáce väzenie som im za trest nikdy nedala. Ba čo viac, ešte som sa aj modlila, aby odišli spoznávať svet. Ani ruku som na nich nezdvihla, hoci neraz si zaslúžili po zadočku. Alebo aj extrémne po papuli tak, že by si sánku zbierali u protinožcov. Až nakoniec prišiel oslobodzujúci jún a ja som moje holúbätká nechala vyletieť z domáceho hniezda bez rozlúčky, bez úsmevu, bez vreckového, bez slzičky v oku... Ale som to matka... Ach... Celé zle.

Nakoľko sa u mňa reálne materinský cit zatiaľ vôbec neprejavil, práve naopak, vzďaľuje sa odo mňa míľovými krokmi (predpokladám, že najmä kvôli vyššie spomenutej skúsenosti a taktiež, nejakým spôsobom sa stalo, že v prostredí s veľa malými deťmi ma začne ovládať panika), rozhodla som sa, že si tento krásny životný krok, po ktorom mnohé ženy túžia, a síce byť matkou a vychovávať niekoho, nechám na neskôr. Na bližšie neurčené neskôr.

Ako iste všetci viete, plány sú nádherné, ale realita sa nimi nie vždy riadi...a ja som znovu ostala v tom.

Flashback do roku 2017

Na posteli leží žienka spanilá. Po dlhých hodinách hrbiac sa nad skriptami, uľahla do lóže o druhej vo svojej španielskej izbe o rozmeroch 2x2, aby si aspoň trochu odpočinula pred blížiacim sa zápočtom. Dlhé roky ju trápi nespavosť a ťažké zaspávanie, tak i táto noc nebola výnimkou. Poslednýkrát pozrela čas na mobile o tri pätnásť. Barbora, zomrieš, pomyslí si. Zavrie oči a sťažka odfúkne. Zaspí.

• Začne hrať Medial Banana na celý byt.

Otvorí jedno karpavé oko, dúfajúc, že to bol len nejaký stihomam pochádzajúci zo sna. No zvonenie sa stupňuje. Otvorí druhé karpavé oko, vytiahne štupeľ z uší a uchopí telefón. Volá Ego. Pozrie na hodiny, nechápuc prečo by volal o štvrť na päť, v obyčajný októbrový deň. Asi sa pomýlil. Zdvihne.

„Zlatko???“ zachrípne mi hlas, preskočí, zakašlem. „Deje sa niečo??“ Počuť zo mňa únavu a mierne podráždenie.

„Bajkaaaaaaa, som k-ookk...ot“ brble niečo nezrozumiteľne. Artikulácia neprešla v tom momente ani na bicykli okolo.

„Skús ma prekvapiť niečím. O takejto hodine ozaj nie je čas na fakty dávno známe. Čo sa deje????“

„Nnnnnnnič! Prosteeeee... Dnes sme sa stretli... s ňoooou.. Boha! A bola s tým jej holohlavým kreténom! Ja mu jednu...“ vzlyká, neartikuluje.

Usadila som sa pohodlne na posteli, pretože som pochopila, že toto nebude päťminútová záležitosť. Začala som si uvedomovať realitu, o čom sa bavíme. O jeho expriateľke. S ktorou sa rozišiel pred trištvrte rokom. A dodnes (dodnes reálne, nie dodnes v tom čase) jej robí scény väčšie ako Diego Palome v Keď budeš moja. ZABI MAAAAA!!!! ZABI MAAAA, PALOMAAAAAA! RADŠEJ SMRŤ AKO VIDIEŤ ŤA ŠŤASTNÚ S KRÁĽOM KEBABOV!!!!! Príde ten moment, keď zistím, že telenovely nepatria len na kanál Doma, aby zabavili žienky domáce a vytvorili im zopár životných ilúzií, prípadne aby zaobstarali reklamný brejk pre babče medzi modlením jedného a druhého turnusu ruženca. Telenovely sú medzi nami. Aj jednoduché Márie, Máriovia, Esmerlady a Esmeraldovia. Tak sa nadýchnem a idem na to. Kamaráti sú predsa od toho.

„Upokoj sa, zlatko. Už ste sa rozišli dávno. Chápem, ešte to bolí. Ale tvoj problém je, že ty ju furt vyhľadávaš. Dokonca aj chodievaš jesť do reštaurácie k jej nabíjačovi. Tak potom čo čakáš??? Prestaň sa s ňou stretávať, keď vidíš, že to nezvládaš.“

„Baji, ale...ale...“ fňuká, „keď ja ju mám stále rád.“

„Chápem.“

„Ja sa asi zabijem. Ja ju zabijem. Toho kreténa rozjebem jak šéf!“

„No tak sa upokojíme, Diego, dobre???? Ani jeden z nich nemôže za to, že ty si to stále neprekonal. A zas, súc sprostá, ona sa s tebou rozišla preto, lebo si jej oznámil, že sa jej nebudeš venovať, kým sa nedostaneš na školu. A popritom si chodil chľastať s kamošmi. A školu si mal ako zásterku. Nečuduj sa, že odišla. Popravde, kto by neodišiel?“

„Ale ja som sa ani na tú školu nedostal, krista!!!!!!!!! To preto, lebo ma opustila, keď som najviac potreboval jej podporu!!!!!!!!!!! Našla si staršieho, s peniazmi... myslel som, že ma ľúbila... ale jej išlo iba o to, aby jej mal kto piču vyvážať v Audine!!!“

„DAJ. SI. FACKU! Nikto nemôže za to, že si sa nedostal na školu. Proste si si dal odbor, kde chceli vyššiu známku a ty si nebol na testoch na zvýšenie známky. End of the story. A už prestaň viniť každého z tvojich neúspechov. Mal si naštudované o tejto škole viac ako tvoji profesori, tak mi teraz nepovedz, že si to nevedel a kvôli nej si sa nemohol na to učiť.“

„...“

„ČO?!??“ vybľafnem.

„...máš pravdu.“

„Viem.“

„Ja len..“

„Ty čo?“

„Zničila ma. Pochovala ma pod zem. Urobila zo mňa trosku,“ reve a ľutuje sa.

„Neurobila. Urobil si ju zo seba sám, DiEgo.“

„Bajka, vďaka, ďakujem, ozaj. Si fakt super, že si ma vždy počúvaš.... ja... neviem, čo by som bez teba robil...“

„V poriadku, od toho sú na svete kamaráti. Nič, zlatko, ráno o deviatej mám zápočet. Nehnevaj sa, ale fakt by som chcela čosi pospať.“

„Vieš čo, máš pravdu. A vlastne... ja neviem, čo sa nad ňou pozastavujem. Ja som aj tak krásny.“

Odpustila som si radšej hocijaký komentár. Rozlúčila som sa so slovenským Diegom a snažila som sa vypustiť z hlavy túto tragikomédiu, čo sa odohrala. Po teste som zapla telefón so správou zas a znovu o nej, o ňom, o nich. A sucho som odpísala: „Skúška asi dopadla fajn, všetko som vedela. Vďaka za opýtanie.“

Neviem, čím to je, no neznášam a je mi fakt proti srsti ľutovať ľutujúceho sa. Vysvetlím. Chyba je vždy na strane oboch. Niekto je viac vinný ako ten druhý, no v konečnom dôsledku, dám ruku do ohňa, že aj samotný Ježiš mal škvrnku v zázname. A preto mám podstatne radšej ľudí, čo ti povedia pravdu priamo, bez okolkov. Vyplač sa, srdiečko, mrzí ma tvoj bôľ, ale pozor, tuto si urobil/a chybu aj ty. Toto očakávam od ľudstva. Ja som sa toho dočkala. A hoci to nesadne v prvotnom momente úplne dobre na žalúdok, postupom času za ten výplach nemôžem byť vďačnejšia. Rozhodla som sa preto, že namiesto chlácholenia typu „si dokonalý, topkový, na svete niet lepšieho a ona bola krava, čo si nevážila takúto výhru“ zvolím politiku „zrkadla“, a síce: „prehraj si v hlave, čo si jej povedal, čo si od nej očakával a sám sa nad sebou zamysli, či by si to sám so sebou vydržal“.

Aj napriek tomu, že som bola k nemu vždy hnusná, antiromantická, realistická a priama, stalo sa to, že si voči mne vypestoval dôveru. A zrazu sa nočné opité vyvolávanie, prípadne vypisovanie stalo nepravidelne pravidelné. Počas celého roka. Vždy o ňom, o tom, prečo neštuduje v krajine šunky serrano so mnou, o tom, ako jeho bývalá chodí vonku s jeho partiou a jeho to serie, o tom, ako má super vzťah s maminou a nevie si predstaviť, že od septembra, keď už budeme spolužiaci, ako jej povie zbohom a ako to bez nej vydrží, o tom, ako si furt hľadá vo všetkom nejaký problém. A ja som počúvala. A počúvala. A počúvala. Hoci som v hlave mala vlastný bordel. Veď kamarát...

Prišlo obdobie prihlášok na školu a keďže som sa rozhodla začať všetko celé odznovu, postupovala som rovnakými krokmi ako on. Nebol papier, kvôli ktorému by mi nevolal. Pritom on mal dvoch profesorov a jednu osobu zodpovednú priamo z ambasády, zatiaľ čo ja som to riešila všetko sama. Stála som na servise pre študentov univerzity, keď mi zvonil telefón. Zdvihnem: „Teraz nemôžem, som na servise pre študentov, zavolám pot...“ „Bajkaaaaaa? Preeeeesne ten servis pre študentov od teba potrebujem. Zistila by si mi toto, toto, toto..“ „No... ale pijem tequilu. Fľašu.“ „Haaaah, bože, ako ja ťa mám strašne rád!!!“ „Ja nežartujem..“ „No, veď aj tak budeme spolu celé leto a potom v Španielsku. Baji, ber to tak, že Granada potrebuje dvoch takých nádherných ľudí. Ja ti to splatím, nebojkaj, zlatíčko.“

Hej. V bubákoch. Možno. Raz.

V lete som skutočne bola niekde blízko Ega, no tak blízko, až som bola ďaleko. Každý deň mi písal, ako sa už isto, ale ozaj isto, bezpodmienečne musíme vidieť. Ale bez bližšie určeného dňa. Isto sa vidíme. Tak poctivo sa chcel revanšovať za všetko. V stredu môže byť, pýtam sa. „V stredu?? Noooo... nič nemám, tak hej...napríklad.“ I zasvietila mi mierne kontrolka.

V utorok pred ťažkým životným stretnutím dvoch „skvelých“ kamarátov som mala deň voľna, a teda bola som všade, len som nesedela na zadku. Prechádzam sa letnou Viedňou, keď mi začne vyzváňať telefón ako horúca linka medzi Spojenými štátmi a Ruskom.

„Baji, Baji, mám problém. Tento papier mi nepriali a neviem, čo mám robiť.“ Horekuje.

„Počuj, nie som doma a nemám internet, nemám ti ako pomôcť, mám teraz program, nemôžem.“

„Ty tomu nerozumieš! Proste ten papier. Ja neviem... píšu v maili, že sa mám skontaktovať so servisom pre študentov. Ja neviem, čo mám robiť.“

„No... napríklad... ale iba že čistou náhodou...Zavolala by som napríklad na servis... povedzme...“

„Ale ja neviem, čo im mám povedať...“

„ZAVOLAJ TAM, KRISTA! Ja ti nepomôžem, ja nie som servis pre študentov, neovládam reguly univerzity! Máš tam expresívne napísané, že sa im máš ozvať, tak im zavolaj!!!!!!“

„Myslíš, že mám?“

„Nie, čakaj na zázraky.“

„A čo im mám povedať?“

„Povedz im o tvojom probléme. Posielam ti na nich číslo do SMS, to je jediné, čo môžem urobiť. Fakt už končím, som odcestovaná, pa.“

„Počkaj ešte. Zajtra to platí?“

„Hej, pa!“

Deň na to telefón nezazvonil. Zrazu. Po dni mi prišla správa: „Som sa najebal ako šéééééééééééf, to bola akcia! A bola aj ona...a ja som aj tak zistil, že som proste úžasný.“ A mne neostalo nič iné len: „...vďaka za včerajší krásny deň. Bavila som sa viac než nikdy. P.S. – servis pre študentov pozdravuje a odkazuje, že si kamarát storočia.“

Na začiatku septembra roku 2018 nenabehla arabská invázia do Granady, aby tu otvorila svoj kalifát, emirát, či iné detašované pracovisko svojej ríše, no nabehla slovenská kolónia zložená z dvoch stepilých žien a Ega. S fitneskou sme nabehli do bytu, dali do pozoru domáceho, vybavili internet (ktorý stále nemáme, pretože „aj zajtra je deň“) a pripravili sme byt na obývanie. Ego len nechápavo stál medzi dverami, životne ťažko poznačený ešte z rozlúčky s maminou sukňou a jej láskavým prístupom k jeho maličkosti. Išli sme na nákup všetci svorne a v živote ste nevideli väčšie utrpenie pri platení si účtu za jedlo. Sadli sme na gauč večer všetci a začali sme sa baviť – len tak o živote, o nás, čo máme nové. Sedela pri nás kôpka nešťastia, jeden človek s pravou nefalšovanou depresiou. S fitneskou sme len empaticky prikývli hlavou, pretože obe sme si spomenuli na naše prvé sťahovanie. Deň na to sme našli na gauči kus niečoho, čo bolo vo fáze opúšťania sa. Hladoval. Mal chuť na praženicu, ale keď...keď ono nič nechutí tak ako tá mamina! A o to je to ťažšie, pretože v jeho posledný deň doma mu ju urobila... Večer som ho vytiahla medzi mojich kamarátov na jedno z najčarovnejších miest, kde sa niektorí nechávajú opájať výhľadom, iní zase vdychovaním zvláštnej zelene. Predstavujem ho postupne priateľom. Ani som nemusela. Predstavil sa aj sám. A k tomu pridal pred dievčatami divadlo, pri ktorom sa nejednej z nich rozmočili nohavičky. Superman sa len tíško hanbil v kúte, pretože ani on nedokázal tak chladnokrvne opustiť svoje rodné hniezdo ako ten náš Ego. To, čo moje uši počuli, môj mozog zobrazoval asi takto: matka plakala a plakala, hádzala si po zemi; susedom srdce stísalo; i hodila sa matka okolo krku synovi vzpriamenému pred ňou so založenými rukami vbok; i neoblomil matkin plač chlapa; strhol jej ruky z jeho tela a vyriekol mocným hlasom: „Matka, nastal čas!“; a odišiel on tam, do zemi vzdialenej, kde Don Quijote má svoj veterný mlyn. Neverila som svojim zmyslom prvýkrát, štípala som sa sama, aby som sa prebrala, no keď som predvčerom počula ten príbeh asi po miliónty raz, dočapovala som si sangriu a začala so španielskym kamarátom vyjedať pukance, čo kúpil v neďalekom číňanovi.

To však stále nie je všetko. Vážení, bolelo ho hrdlo. Nie, prepáčte. Hrdielko!

Sedíme s fitneskou v obývačke, rodinne obedujeme, keď sa Ego zobudí a vyjde z izby s pokrivenou tváričkou a zvrašteným obočíčkom. Nakoľko každé jedno ráno (rozumej: obed až olovrant) dovtedy vstal uhundraný ako chorá vrana, môj nultý cit pri pohľade na neho automaticky vrátil moje oči na jedlo a pokračovala som v téme, čo som vysvetľovala. Ego sa však necítil dostatočne vnímaný, tak zvraštil obočie ešte mocnejšie. Fitneske zovrelo srdce, nuž i tak sa pýta, čo sa deje. „Bolí ma hrrrdieeelko.“ Tak davaj, prírodná liečba, bež si kúpiť zázvor, med a citrón, ľahni do postele a spi, poť sa, radíme mu zo skúsenosti z krvácajúcej peňaženky kvôli sume španielskych liekov. Hej, hej, aj doma si to tak robievam, odpovedal.

Avšak namiesto priamej čiary do obchodu, ktorý máme doslova oproti domu, osprchoval sa a znovu si ľahol do postele a čakal na zázraky. Týždeň nám ráno čo ráno oznámil, že jeho hrdielko stále boľká. No fascinujúce bolo, že ako ma videl nastrojenú ísť do spoločnosti, bol prvý, čo stál pri dverách, ťukajúc na hodinky, že si máš švihnúť s poslednými úpravami. Deň na to som prišla domov zo školy a v obývačke som mala opäť shakespearovské predstavenie, tentokrát telefonát s ocinkom a hlavná téma bolo boľavé hrdielko. Nakoniec fitneske došli nervy a kúpila zázvor. Odložil si ho. Asi nepochopil, že ho treba dať do teplej vody. Bolo priam až magické pozorovať jeho očká, keď sa priamo pred neho ležiaceho na gauči postavil zázračný čajík zázvorový. Asi aj maminka to tak robieva.

Telefónik sa pokazil. Opravila som. Dočasne. Bolo treba ísť kúpiť nový. Týždeň na to zbieral každý deň odvahu, každý deň už-už bral kľúče, aby šiel do obchodného centra. No svet tam vonku za dverami je zlý a nespravodlivý, tak si to vždy rozmyslel. A pri mojom nechápavom pohľade z gauča na dvere vždy len utrúsil: „Nemám ísť s kým.“

Tento svet... je...tak krutý a nespravodlivý. Ale čo sa ja vlastne nad tým pozastavujem, veď predsa on je aj tak nádherný.

A zrazu prišiel moment, kedy som ostala bezradná ja. Nepotrebovala som nič viac, len sa porozprávať, trochu si uľaviť, ponadávať si sama na seba a na okolie, pokecať si o všetkom a o ničom zároveň. Poznáte to otrepané, čo sa hovorí, o núdzi? Že vtedy spoznáš priateľa. Nuž, mala som tú česť.

Kto čaká nejakú katarziu na záver, prípadne ťažký zvrat v deji, musím vás sklamať. Toto nie je grécka tragédia, aby si „zloduch“ uvedomil, že bol zlý. Zloduch mojej tragikomédie mi v prelomovom momente mojej núdze povedal: „Idem si sadnúť dozadu, nech toto nemusím počúvať.“ Včera sme mali ísť večer na víno vyriešiť svetový mier medzi nami dvomi a uľaviť tak mojej dušičke. Namiesto toho mi povedal, že si mám zobrať knihu alebo ak veľmi chcem, dá svoj notebook s filmami, pretože on ide vonku (za mojimi kamarátmi).

Vtedy som si ani za toho boha nemohla usporiadať myšlienky v hlave, že čo ma serie viac. Nevydarený projekt alebo to, že som imbecil obyčajný, čo stále má spasiteľské sklony nad debilmi.

Dnes si uvedomujem, že keď nevyjde jedna vec, život ide ďalej, pretože ešte stále môže vyjsť tisíc ďalších. Ale keď je raz niekto debil, je to prekliatie. Ale pre všetkých naokolo, lebo on si neuvedomuje svoju toxicitu.

#mama #tata #sommama #bambi #ohanajerodina #bajajláma #neserhadabosounohou #article #článok