.10 vecí, čo ma urážajú

Podľa amerických vedcov a Ľuba Nemeša ľudia sú takí „krátkozrakí“, že klikajú len na články uvedené číslovkou, kde sa mieni niečo vymenovávať.

Nuž, shit happens, vy už ste sem klikli, takže môžem voľne pokračovať v mojom štýle.

Asi tak tri týždne dozadu som sedela na teraske malého španielskeho baru, kde chodievam vždy v pondelky s celou erazmáckou základňou vymeniť si zážitky z celého týždňa. V ruke vínko, rozbehnutá ťažká životná debata o žalobách kvôli štyridsiatim eurám s budúcim právnikom Karolom, pričom nám sekundovala trefnými poznámkami budúca prekladateľka francúzskej poézie a čínskych komunistických manifestov. Vtom našu spoločnosť obohatil prezident so svojím kamarátom, doteraz neznámym elementom v našich kruhoch: „Všetci, toto je Viktor, dobrovoľník, čo prestúpil k nám z Madridu. Viktor, toto sú všetci. Respektíve, toto je Karol, toto je Magda, dobrovoľníci od nás z organizácie, a toto je Barbora... Barbora je... ona je... doživotná erazmáčka a naše domáce zvieratko. Všetci ju medzi nami akceptujeme a tvárime sa, že ju máme radi.“ Zatiaľ čo dve Talianky, čo sedeli pri našom stole, sa nehorázne zhrozili pri mojom medailóniku, ja som prezidentovi oplatila jeho dobrotu žmurknutím a sarkastickým úsmevčekom. Ako slušne vychovaná osoba som sa postavila, zarovnala si výstrih a vystrela ruku smerom k Viktorovi, nech mi láskavo pobozká opak ruky, hovoriac: „Enchantée. Mademoiselle Rybárová meno moje. Ale keď získaš moju dôveru, možno ti dovolím tykať mi...a možno ťa ja pozvem na návštevu na Slovensko.“ Z jeho očí na kilometre svietilo, že je to také správne šarmantné hovado, a teda som vedela, že ak spravím gesto hodné nemého čiernobieleho filmu, isto sa naladí na moju vlnu. Chalan sa schuti zasmial, hodil sa mi okolo krku a povedal prezidentovi: „Túto žeriem. Toto zvieratko si pevne držte v organizácii,“ načo sa prezident len štyrikrát prežehnal, hoci je to neznaboh par excellence. Lenže za posledný rok v mojej spoločnosti sa začal nejako uchyľovať k modlitbám.

Usadili sme sa teda všetci okolo stola a družná debata pokračovala. Viktor zobral stoličku a sadol si ku mne, zaujímajúc sa o môj pôvod. „Povedz mi niečo o Slovensku. Aký je tam život?“ „Veľmi ťažký. Musela som utekať štyrmi stepami, aby som konečne utiekla pred mojím osudom žienky domácej a pred dohodnutým sobášom. Navyše, môj otec ma predal len za dve kravy, ale moju sestru za štyri.To je škandál! Tak som sa vzoprela osudu a som tu.“ Talianky ostali v nemom úžase. Otvorené oči, pravá ruka im vystreľovala smerom k tvári, aby zakryli svoje zhrozenie. Magda, prezident a Viktor sa chytali za bruchá. Prezident sa nakoniec len zmohol na svoje typické „ty nie si normálna“, načo som mu opäť kontrovala „chcel si povedať, že som geniálna, len máš zlý výkladový slovník španielčiny, ale nevadí, ja ti odpúšťam“. Viktor neskrýval svoje nadšenie zo sarkazmu, ktorý ho obklopoval na všetky strany. Jeho zvedavosť nekončila: „Nauč ma slovenské nadávky. Ale nejaké silné. Také, čo by ťa urazili.“

A ja som začala rozmýšľať. Rozmýšľala som. A rozmýšľala. A rozmýšľala.

V mojej hlave som sa preniesla do nonstopky pri našom dome, kde som sedela s krígľom piva s mojím stvoriteľom a rozprával mi o svojich internátnych časoch. Rovnako ako ten môj, aj jeho humor s kamarátmi a prístup voči sebe bol vždy veľmi špecifický, ba priam pre nezasväteného do interného humoru by sa zdalo, že nie sú kamaráti, ale naopak, neznášajú sa najviac na svete. Raz tak decentne po slovensky nasávali na legendárnej átriakovej izbe, interne nazývanej RyBAR, keď jeden z chalanov začal robiť hovadiny. Srandy kopec. Keď tu zrazu jeden z chalanov naňho zakričí: „Slavo, ty si obyčajný kokot.“ A to chalan posral. Urážka najhrubšieho zrna. Ale nie „kokot“. Ale len OBYČAJNÝ?!?!?!

Tento pondelok sa u nás na byte odohrala malá roztržka. Teda, trochu väčšia. Po mesiaci a pol spoločného nažívania sa zdalo mne a aj fitneske, že tretí článok bytu buď skúša nekonečnosť našej trpezlivosti alebo skutočne má problém s chápaním základných pokynov a dohôd, čo však môže byť následok hocijakej psychickej poruchy. Avšak ak by to bola naozaj tá druhá možnosť, ľudí netreba za to odsudzovať, treba len zmeniť prístup. Preto fitneska, žena zocelená právnickou logikou príčiny a následku, sa rozhodla, že nadišiel čas spýtať sa priamo, kde je problém. Začala teda konverzáciu nejako takto: „Chcela by som sa ťa spýtať pár základných otázok ohľadom tvojho IQ a dôvtipu.“ To, čo nasledovalo, nápadne chcelo pripomínať hurikán Catherine, no skôr nám to dokázalo našu teóriu s problémom chápania. Ego ukončil debatu so zrazeným hrebienkom, ktorý si hľadá po obývačke ešte doteraz so slovami: ale to s tým IQ sa ma dotklo! Načo som už len ja dodala pred fitneskou, že nechápem prečo, veď predsa čo je pravda, nie je hriech.

A nakoľko obe patríme do čeľade ľudí chápavých, zmenili sme v skutočne náš prístup voči majestátnosti jeho IQ a pravdou ostáva, že ťažko by ste na svete hľadali spokojnejšieho človeka. Chválime ho za správne vypočítanú deriváciu, nezabudneme si všimnúť pretretú kuchynskú linku a prípadne ho aj poľutujeme, keď mu nevyjde čas spať štrnásť hodín denne alebo mu nevydá ísť si dať niečo do trumpety dva večery po sebe. Už sa necíti urazený. To je dobre.

Avšak fitnesku urazila jeho ignorancia a pokus otestovať náš inteligenčný kvocient, kedy a či vôbec nám dôjde, že máme dieťa. Nám to došlo. Približne po troch nanosekundách spolubývania. Lenže sme si povedali, rovnako ako profesor Higgins v My Fair Lady, že možno s tvrdým prístupom urobíme z neho človeka. Poznámka: experimenty sa dajú robiť len s dobrovoľníkmi.

A ja stále neviem, čo by ma urazilo.

Kráčam do školy okolo môjho prvého granadského bytu. Hlavou sa mi premietne flashback, kedy stojím v kuchyni, robím si večeru, keď vtom nabehne za mnou tĺk korunovaný, Tono, jedna z najväčších výziev môjho života, čo sa trpezlivosti týka a vraví mi: „Barbora, musím ti niečo povedať. Ale neviem, či to pochopíš, pretože si žena, blondínka a ešte k tomu Slovenka.“ S prižmúrenými očami som sa mu pozrela do tváre, zhlboka sa nadýchla a vyzvala ho k tomu, aby pokračoval vo svojej myšlienke. Zvažovala som a zvažovala som silno, či mu povedať niečo na tento stupídny komentár, no moje IQ, ktoré na rozdiel od toho jeho je tu s nami, mi našepkalo, že hocijaký pokus vysvetliť mu, že ten drbnutý z nás dvoch je on, by bolo nieže hrach o stenu hádzať, ale hrach hádzať o horiacu stenu, prípadne nejakú imaginárnu. On by to aj tak nepochopil a ja by som plytvala energiou, čo som radšej mohla využiť produktívnejšie.

A stále som sa necítila dotknutá. Prečo?

Moje ťažké zamyslenie prerušila Viktorova ruka na mojom ramene: „Barbora, žiješ? Uuuu, si tu s nami? Si sa nejako zadívala.“ Chechtali sa na mne. „To fakt seriózne musíš nad tými nadávkami rozmýšľať? Mi nehovor, že si v slovenčine slušná,“ vyhŕkla Magda. „Táto osoba nie je slušná ani keď spí podľa mňa,“ zvyšuje latku prezident. „Vy nenadávate silno na Slovensku?“ pýta sa zvedavo Viktor. „Nieee, mne minule jej spolubývajúci hovoril nejaké nadávky. Niečo ako kokot, alebo také čosi...“ hlási sa o slovo Karol, „No, daj voľačo. Daj niečo, čo by ťa nasralo, keby som ti to povedal!“ „Keď mňa uraziť je ťažko. Mňa nadávkou neurazíš.“

Baja, ty si debil. Najväčšia forma uznania. Ty si hovado, ani nehovoriac. Tebe drbe. Áno. Raz mi napísal prezident reakciu na jeden môj komentár „Tú sí que eres cabrona“ (Ty si teda hovado). Odpovedala som: „Nehovor mi cabrona, tak ma volajú ľudia, čo ma ľúbia.“ Odvtedy už len opakuje, že nemám dôstojnosť, načo mu vždy odvrknem, že som ju stratila, keď som sa s ním začala kamarátiť.

Mňa urazí len inteligent, lebo ten to urobí tak, že sa nezníži na úroveň námorníka, ale zotrie ťa životným pozorovaním a poznatkami. Zotrie ťa ako podlahu svojimi vedomosťami a svojou gráciou. Presne tak, hlavne všetko s gráciou.

Urazilo by ma, keby mi niekto povedal, že som len obyčajné hovado. Byť obyčajným znamená byť ničím výnimočný. Urazila by ma ignorancia od človeka, čo by mal dostatočne vysokú inteligenciu na to, aby mu došlo, že ma uráža. A ten mačistický komentár? Ten beriem s rezervou, nakoľko takú kravinu ti môže povedať len osoba, čo si potrebuje dokázať, nie dĺžku svojho údu, ale to, aký úd je ona sama.

Na záver, deti zlaté, milujte sa a neurážajte sa.

#bajajláma #article #10vecíčo #urážka #bajatysidebil #esn