top of page

.Diagnóza: Nezadaná

  • Bajajláma
  • Sep 18, 2018
  • 8 minút čítania

(Aaaaall the siiiingle ladieees, aaaaaall the single ladies - if you like it you should put the ring on it. Viete si predstaviť mňa ako Ježišovu nevestu?????????)

„Počúvajte, mám top plán! Čo keby sme šli ...?“ Hodím len tak do pléna medzi kamarátmi, nádejne očakávajúc, že sa zdvihneme a pôjdeme spoznávať spolu svet. Konečne nebudeme sedieť na zadku ako bratislavská kaviarenská trieda (prepáč, Ondrík). Navyše, hryzie ma neskutočná závisť vždy, keď sedím na pive so Stvoriteľom, ktorý mi rozpráva tulácke báchorky s kamarátmi z čias, keď mu pod nosom rašili prvé sumčie fúziky. Väčšina mojej puberty prebehla v Mekáči, v kaviarňach, čajovniach alebo sediac na riti u nás v pivnici medzi bicyklami s fľašou veltlínu zeleného za dve eurá z Tesca. Žiadne povestné čundre s deckami z celého sídliska, žiadne stanové výpady do Bulharska stopom s demižónom vína, 10 borovičkami, gitarou a dvomi tričkami na prezlečenie v ukradnutom ruksaku. Teraz to vyzerá, ako keby som vyhľadávala výletu spôsobujúce cirhózu pečene, čo vôbec nie je pravda. Skôr hľadám... hľadám dobrodružstvo s ľuďmi s rovnakou mentálnou poruchou. Našla som ju v skautingu. Najväčší sponzor hovadín od mojich 8 rokov, samozrejme, okrem mojej rodiny, čo je neprekonateľný level. No ako iste viete, nie celý svet skautuje a občas sa vám žiada niečo šialené aj s inými. Takže padol môj návrh. A vtedy to prišlo:


„Noooo, mohli by sme, ale tento víkend nie, pretože chcem byť s Jankom, nevideli sme sa včera, tak si to chceme vynahradiť cez víkend. Cez týždeň bude doma tak to tiež ani nie, ten ďalší víkend odchádza do Kuala Lumpur, ale to chcem byť s rodičmi, pôjdem ich pozrieť na dom... No, vieš čo... Asi tak ku koncu augusta pôjde Janko na týždňovku, vtedy by to celkom šlo.“


„Ja neviem, či môžem. Musím sa spýtať Michala, či nepôjdeme niekam spolu. Potom ti poviem.“


„Teoreticky by to šlo, ale ... Neviem, ako vyjdem s peniazmi, lebo s Marekom plánujeme...“


„Zlatko, isto nie. Toto nie je pre mňa. Navyše, neviem, či by ma Tomáš pustil.“


A vtom momente sa Barbora R vžila do kože Bridget Jones, ako sedí sama v staropanenskom pyžame na gauči s fľašou vína a spieva si All by myself. Alebo sa premiestnila do tých obrázkov, ako sú veľké partie báb vonku, hovoriac o svojich chlapoch, a vzadu sedí jedna s mobilom v ruke, pozerajúc na hodinky. Prípadne opäť s fľašou vína. Jedna lepšia predstava ako druhá.


Najhoršie však na tom celom bolo uvedomenie, že všetky tieto odpovede počúvam od štrnástich. Samozrejme, ľudia, milujte sa a množte sa, ale... je v skutočnosti tak strašne nevyhnuté odstrihnúť sa od kamarátov v momente, ako sa dáte s niekým dokopy? Naozaj je vzťah neskĺbiteľný s kamarátstvom?


Po skúsenostiach s niektorými exemplármi v mojom živote viem, že to až také nemožné nie je. Určite už človek nemá až toľko času na „prietrtky“, ako by to krásne ľudovo nazvala moja matka, no rozhodne som zástancom názoru, že kto chce, nájde spôsob, kto nie, dôvod. Len tak pre ilustráciu: V lete sa mi vyskytla taká situácia. Padol mi výlet, na ktorý sa už zbieram hádam od malička. Zo sekundy na sekundu moje štvordňové voľno vyhradené na cestu za vysnívaným miestom bolo bez programu. Lenže Barbora je dievčatko milé, len trochu neposedné. Nie nadarmo ju kolega prezýval riť nepokojná. I zapla internet a davaj hľadaj destináciu, kam by si šla bárs aj sama. Sama. Samučičká. Ako holubička. Ukvapla slza. A potom aj slza. Zdvihla som telefón, vytočila som najlepšiu kamarátku s najmenšou dušičkou na svete, nakoľko ona už patrí do ozajstnej pracujúcej triedy, a nielen to. Má aj jeden kus chlapa domáceho. „Počuj, asi je to blbosť, ale... šla by si so mnou na dve noci do Budapešti?“ „Kedy?“ „Zajtra?“ „Rybárová, zase ti drbe?“ „Stále.“ „V tomto teple?“ „Nemám na výber. Mám voľno teraz. A na Slovensku som tu a teraz, o dva týždne sa už vraciam...“ „Daj mi päť minút.“ A tak som čakala. Päť minút. A vlastne ani neviem, na čo som čakala. Päť minút som obdivovala hotelovú stenu, kontrolovala som kvalitu omietky, počítala molekuly vzduchu... A vtom zvoní telefón: NATY! „Prídeš ma čakať o desiatej na stanicu???“ vybľafla na mňa, bez pozdravu a hlbšieho vysvetlenia, čo sa deje. O desiatej som stála na hlavnej stanici v Bratislave, s transparentom s jej detskou prezývkou a spievala som, aby šla za mojím sexy hlasom. Z vlaku vystúpila uťahaná, ufrfľaná, ale i tak moja milovaná a spustila: „Kriste, to bola zas cesta, ja môžem desaťkrát osrať tie sprosté slovenské vlaky...“ „No a už mi aj povieš, ako si toto dokázala?“ „Zavolala som pacientom, presunula som ich všetkých na štvrtok a piatok, čiže ideme len na jednu noc. Romanovi som zavolala, že idem do Budapešti. Pišťal, že chce ísť s nami, ale som mu povedala, že nech nás aspoň raz nechá samé. A navyše, tiež nemusíme byť furt spolu. Veď budeme spolu celý život, dve noci bezo mňa vydrží.“


A vtedy som si uvedomila čaro kamarátstva. Bola pri mne jediná v nemocnici, keď som bola bez ruky. S Romanom si ma zobrali na starosti aj potom. Ťahali ma medzi ľudí, do hôr, do jaskýň, na hrad, hoci vedeli, že ma budú musieť obskakovať. A prišli za mnou, aj keď som bola sama doma a ruka bola stále v závese.


Prišla som domov na leto po roku života mimo Slovenska, na mesiac a pol, čo vôbec nebolo v pláne. Nemalo to tak byť. A vlastne, asi malo. Pretože to poslúžilo k strašne veľa veciam. K novým ľuďom a taktiež aj k uvedomeniu si, že niektorým asi nestojím za nič... Nech teda slovenské leto stojí za to, hovorím si. Podaril sa mi husársky kúsok, a síce, ani jeden deň hluchý alebo s oddychom. Postretávala som ľudí, pobehala mnoho miest, kde by mi za normálnych okolností ani len nenapadlo ísť. Napríklad taká Trnava. Alebo Štúrovo. V každom prípade, bola som všade inde, len doma nie. Keď náhodou došiel slávnostný moment, že som sa vyskytla v rodnom meste, spustli sa na stanici fanfáry. Ale iné ako tie, čo ohlasujú meškanie vlaku.


Začala som sa postupne ozývať ľudstvu, že síce času na rozdávanie nemám, nakoľko čoskoro sa budem musieť vrátiť do krásavice na Dunaji nakŕmiť hladných Číňanov, ale rada by som sa s niekým stretla.


„Čauky mňauky, ako?? Čo robíš?“

„Nič, doma som. A ty čo? Si doma?“

„Hej, vyskytla som sa tu ako Dan Nekonečný na tejto planéte. Nepôjdeme niekam? Stanovať? Na kávu? Na pivo? Čokoľvek!“

„No...“

„Kriste...“

„Dokedy si tu?“

„Do nedele.“

„Jááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááj.“

„Kriste, čo zas?“ pýtam sa sarkasticky.

„Noooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo, vieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeš...“

„...ešte v tomto storočí, prosím ťa...“ začínam strácať trpezlivosť.

„Ja som sa na dnes už dohodla s Tomášom. A cez víkend u mňa spí.“

„O koľkej s ním ideš?“ snažím sa hľadať riešenie.

„O siedmej.“

„Tak sa vychytáme predtým a potom buď nech príde za nami, alebo ty pôjdeš za ním.“

„Ale...my sme sa nevideli dva dni...“ začína sa vykrúcať.

„My sme sa nevideli rok...“ konštatujem.

„A on po víkende pôjde na štyri dni preč...“

„...takže?“ došla mi trpezlivosť.

„Baji, chceli by sme byť sami, prepáč. Ale keď tu budeš nabudúce, isto mi daj vedieť!!!!!“


V poriadku. Láska je láska. A hoci mi mierne stúpol tlak, že osoba, čo poznám celý život, nie je schopná si nájsť na mňa čas, mama ma schladila, že nemám skákať, pretože „veď ty to tiež pochopíš, keď sa raz zaľúbiš“. Len technická poznámka: zaľúbila som sa. A nechápala som to ani vtedy. End of the story. Som divná, ja viem.


O dva týždne na to došlo k pokusu číslo dva.


„Čau, som v Žiline. Dáme kávu?

„Ahoooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooj, nooooooo....“

„...som tu na tri dni, zajtra idem kolegyni na oslavu, tak buď dnes alebo v nedeľu, čo ty na to???“

„Nooooooooooooooooooooooooooooooooo.....“

„...ešte dnes, prosím...“ tlak pomaly stúpa.

„Vieš, Tomáš....“

V tom momente som prestala počúvať a nech už bola výhovorka akokoľvek dobrá a Tomášov život veľmi strhujúci a dych berúci, mala som ho strašne hlboko v hrubom čreve. V poriadku, dávam ruku na srdce, ja tiež nie som zrovna typ, čo sa ozýva so železnou pravidelnosťou, no tiež mám svoje limity a aj moja trpezlivosť niekde končí. Prišla som znechutene za mojou Rodičkou, ktorá len zas a znovu skonštatovala „veď aj ty raz pochopíš, srdiečko“.


Čas je neúprosný a človek, keď prežíva každý moment naplno, ani nevie ako, zrazu je leto za na nami a s jeho koncom sa blíži môj odchod. Presne týždeň pred odchodom, keď som sa v Ibise hrala na Ježiša Krista na poslednej večeri, a síce som rozdeľovala obedy medzi zamestnancov, zazvonil mi telefón. V jednej ruke tri taniere, v druhej naberačka. Nastrčila som zadok so zvoniacim telefónom kolegyni, nech mi zdvihne a podá telefón k uchu.


„Ahooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooj.“

„Rybárová pri telefóne. Pomôžem nejako?“ neuvedomujem si realitu.

„Ty sa čo hráš na klientske centrum?“

„Jáj, čau, sorry, mám fofry, čo sa deje?“

„No, som v Žiline a mám hodinu na teba čas.“

„...To je cool. Lenže ja ho nemám.“

„Si urazená?“ vyštekne.

„Nie, len nestíham teraz mierne, môžem sa ti ozvať trochu neskôr?“

„No, ale ty zabudneš!“

„Nezabudnem, prisahám! Prosím ťa, ja nezabúdam, čo ma nepoznáš?“

„Veď hej, ty máš pamäť za desiatich. Takže zavoláš?

„Hej, pa.“


O hodinu na to volám.


„Prepáč, mala som robotu a trochu sa to ešte pretiahlo. Musela som ísť potom do sprchy, lebo som nevedela vydržať sama so sebou. Takže?“

„Noooooooooooooooooooooooooooooooo...“

„V tomto storočí...“

„Ja len tak, že sme sa nevideli celý rok. A za leto, čo si na SLOVENSKU ani raz!!!!!!!!!“

„To sedí...“

„Ty mi nič viac na to nepovieš?“

„Nooooo, mne to nevyčítaj...“

„Akože nie? Prídeš domov a ani nie si doma?!“

„Srdiečko, ja som ťa volala vždy, keď som bola v Žiline!“

„Vždy nie, videla som na instáči, že si tu bola častejšie...“

„Nepísala som, lebo by náhodou šiel Tomáš niekde na služobku, tak aby som nerušila.“

„Boooooooooooooooooooooooooooooooooože!!! Ty si strašná!!! Ty nikdy nerušíš, to vieš!“

„Evidentne.“

„Kedy ideš preč?“

„V stredu o týždeň.“

„Takže sa musíme vidieť!!!!“

„Do we?“ Do we indeed??? Ja len, že rok som ti nechýbala, tak asi ani ďalší nebudem, čo?“

„Ty si teľa! Jasné, že mi chýbaš a veľmi!“

„Evidentne!“

„Cez víkend nemôžem, ale budúci týždeň sa bezpodmienečne vidíme. V stredu, čo povieš?“

„V stredu letím.“

„Ráno?“

„Ráno.“

„Ahaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa.“

„Tak mi povedz, kedy môžeš!“

„V pondelok alebo utorok.“

„To nemôžem.“

„Tak sa asi nevidíme...“

„Bože, Barbora!!!!!!“

„ČO?!?!“

„Teba vychytať, to je ťažšie ako stretnúť Bina Ládina! Zas sa hráš na populárnu!“

„Nesúhlasím. Kto chcel, tak sa so mnou stretol. Dokonca niekoľkokrát.“

„Bože!!!! Ešte mi povedz, že to je moja chyba! Ty si nezadaná, tak mi nehovor, že nemáš čas!!!!“

A vtom momente ma vyviezli.


Ptal jsem se starších, ptal jsem se všech, každý na mě hleděl jak na pytel blech... Ja len, že žasnem. Vidím partie mojich rodičov. Chodia vonku s partnermi. Bez problémov. Ak si aj náhodou nové polovičky nesadli úplne medzi sebou ako kamaráti, minimálne sa rešpektujú. A potom sa pozriem do inventára mojich kamarátov a vyzerá to tak, že som medzi nimi ja ten chybný tovar, čo stále kráča svetom sám. Nepatrím nikam, v podstate. A hlavne, len taká čisto teoretická myšlienka. Keby som aj niekoho mala, isto by si moja milovaná našla iný veľmi logický argument, prečo mám rešpektovať jej zaneprázdnenosť Tomášom. Lenže to sa asi nedozvieme.


Milujem bezhraničnú oddanosť jednému človeku. Dám mu všetko čo mám, môj čas. Vzdám sa každého a všetkého. Prestanem dvíhať telefón kamarátom, alebo keď už s nimi musím byť, tak so všetkými naraz, nech ich odbavím všetkých jedným vrzom. Nikto sa s nikým reálne dobre neporozpráva, reálne nič prevratné a nové sa nezažije, pretože sa len banda náhodných ľudí a podľa možností veľa medzi sebou neznámych stretla na jednom miesto, ktoré spojuje len jedna osoba, ktorá ich má aj tak na háku, pretože isto je medzi pozvanými aj nejaký Tomáš. Ale potom príde ten stav, že ctený Tomáš odíde zo života a vtedy prichádzajú na scénu všetci tí kamaráti, ktorým si sa ty tak krásne ukážkovo otočila chrbtom. Tí, ktorým si povedala, že sú nezadaní, tak sa majú prispôsobiť. A potom príde ďalší Tomáš a takto to išlo všetko pekne dookola.


A ja blbá vždy zabudnem na to, že reálne existujem v tvojom svete len v krátkom období sucha, kým nepríde ten ďalší Tomáš.


Mimochodom, odkedy znamená nezadaný „nemá čo na práci“? Že sedí doma a ozaj sa opíja v staropanenskom pyžame na gauči ako Bridget Jones a čaká na moment, kedy sa nad ním niekto zľutuje a vyvenčí ho. Byť nezadaný nie je choroba, nie je to lepra, nie je to prekliatie, nie je to nič zlé. Proste možno len nemáme akútnu potrebu byť silou mocou s niekým, pretože to vyžadujú v našom veku spoločenské konvencie. Možno nám niekto ublížil a chceme byť chvíľu sami. Možno len ešte neprišiel niekto, s kým by to kliklo na prvý šup, a preto sa nechceme unáhliť. Mne osobne dlho trvá nájsť ľudí, ktorých pri sebe znesiem dlhodobo. Nieto ešte celý život. A vôbec, dôvodov môže byť milión, prečo je niekto sám. Niekto si to vyberá dobrovoľne, niekomu sa proste len nedarí. No podstatné je, že to, že nemám nejakého šamstra pri sebe, ešte zo mňa nerobí menejcennú osobu hodnú zavrhnutia, prípadne to zo mňa nerobí osobu, čo sedí na okennej rímse, pozorujúc pomaly stekajúce kvapky dažďa a čakajúc na spasenie. Minimálne ja teda na riti neobsedím, aj keby to malo znamenať výlet jedného autistu so slúchadlami v ušiach po bohom zabudnutej dedine niekde v Maďarsku.


Pane doktore, jsem cvok. A som. A čo si budem klamať. Ale spokojný cvok. A je mi fajn. Svoju diagnózu beriem športovo. Lebo hoci prídu dni, kedy sa cítim ako vlk samotár, sama určite nie som.


 
 
 

Comments


Recent Posts
Follow Us
  • Facebook Clean
  • Twitter Clean
  • Instagram Clean

© 2016 by Bajajláma. Proudly created with Wix.com

bottom of page