.Neriešim

Ale hej, riešiš. Všetci riešime. Niekto v menšej miere, niekto vo väčšej, no výsledný efekt je aj tak v podstate rovnaký. Riešiš.

Vzťahy. Láska. Taká čarovná vec, opantá tvoje zmysly, začneš sa jej totálne podriaďovať. Tvoja nálada závisí od druhého človeka. Tvoje slnko vychádza a zachádza s ním. Nie je pri tebe, tak zabudneš vnímať slnečné lúče, no v tú ranu, ako sa zjaví, tak deň má opäť zmysel. Tvoj úsmev je opäť opodstatnený. S ním aj ticho je nádherné. Dokonca ani ponožky na zemi, prípadne zdvihnutá doska ti nevadí. Všetko je také nádherné. Až to zaduní, keď príde ten pád. Zabolí. A už zrazu „nikdy viac“. Nastáva to bolestné obdobie nekončiacej meditácie, čo mohlo byť inak. Keby sme vtedy boli bývali nešli tam, nebol býval by spravil ono. Ach, koľké sklamanie. Koľké trýznenie. Ach, tá bolesť. Nikdy viac! Daj mi facku, ak si v najbližšej dobe niekoho nájdem. Nie, nie. Ozaj. Pripomeň mi, že to bola obrovská chyba ľúbiť niekoho, lebo to veľmi bolelo. Vážne! Pripomeň mi to.

Ale samozrejme, že pripomeniem. A veľmi rada. Pripomeniem ti s láskou to „nikdy viac“, to „nikoho teraz nechcem, nikoho nepotrebujem, vystačím si“. Hold, láska je k...predstaviteľka najstaršieho ženského povolania, je to bitch, príde, ani nevieš ako a ono sa prosto ozaj nevypláca vypustiť z úst „nikdy“. Nikdy nehovor nikdy. Just sa ti to stane. Hovorím teraz ako ostrieľaná znalkyňa vzťahov, opak je však pravdou, čo však neznamená, že som úplný ignorant. Skôr by som povedala, že som nestranným, priam až otrávene pobaveným pozorovateľom ľudstva.

Fascinujú ma ľudia. Môj takmer nultý voľný čas sa snažím takmer vždy tráviť vonku na ulici medzi nimi, s foťákom či bez, rozhovormi, jednoduchým prežívaním. Všímam si detaily. Krásu okolia. Krásu ľudí. Jej debilitu. Všetko.

Moja otvorená, ukecaná, žoviálna povaha ma priviedla do mnohých situácií, medzi rôzne rybníčky spoločnosti. Nech boli daní ľudia vzorkou akejkoľvek vrstvy, zbohatlícke deťúrence, surfisti, dídžeji, zmätení cestovatelia večne s „mnohými povinnosťami“,... spájala ich vždy jedna vec. Sklamanie a veľkohubé vyhlásenia. A moje zvraštené čelo a zdutý pyštek, obe vyjadrujúce moje zdesenie.

V rámci mojich voľných obedov a voľných dní som trávila čas s mojím kolegom Spasiteľom, Ježišom. Nerobím si srandu, jednoducho s menom Jesús sa evidentne dedia aj spasiteľské potreby. V každom prípade, hoci Syn Boží bol skvelý chalan, rozhovory s ním bol niekedy ako „otvoríme si motivačnú knižku podľa Ježiša“. Samotný Paolo Coelho neraz kvôli nemu isto zvažoval, že zavesí svoju kariéru na klinec. „Kde je láska, tam je cesta. Barbora, nemôžeš sa stále rozčuľovať, musíš vidieť dobro v ľuďoch, hoci ťa nahnevajú, musíš v sebe nájsť toľkú lásku, aby si vedela potlačiť svoj hnev.“ Ako prirodzene cholerickú osobu ma takýmito rečami vedel vytočiť ešte viac, no v hĺbke mojej duchovnej Barbory viem, že to vždy myslel pekne, s dobrým úmyslom upokojiť moju tetániu. A keďže sme spolu trávili chvíle pomerne často, rozprávali sme sa o všetkom. Doteraz nezabudnem na rozhovor v deň, keď som spala asi hodinu po odrobenej fieste, stretli sme sa na obede, kúpil pivo, odviezli sme sa na jeho aute na kopec nad dedinu, otvorili pivo a plán bol siesta po výdatnom polotovarovom obede. Podriemkávala som na zadnom sedadle s pivom v ruke, on vpredu púšťal hudbu, keď na mňa vybľafol: „Ako pokračuje tvoj milostný život?“ „Úžasne. Priam bohovsky. Nestíham nijaký mať, keď pracujem do siedmej rána a potom som rozbitá ako cigánska hračka. A potom o druhej znovu robota. Ešte nejaká debilná otázka?“ „Ale, to sú len výhovorky, keď ľúbiš, tak čas neriešiš a nájdeš si ho, aj keby čo bolo.“ „To jest možné. A tvoj milostný život?“ vrátila som mu slovo, pretože som chcela skôr počúvať. „Ja som s láskou skončil na dobro pred tromi rokmi. Mal som priateľku päť rokov, bola veľmi promiskuitná, spávala s chalanmi za mojím chrbtom. Úplne ma zničila. Dokonca spala s mojím najlepším kamarátom. Nielenže mi zlomila srdce, ale dokonca ma pripravila o najlepšieho kamaráta...“ „A volala sa Mária Magdaléna?“ „Barbora, ty si strašný debil, už ti to niekto povedal?“ smial sa, „No v každom prípade. Rozhodol som sa, že už nikdy nechcem priateľku. Už nechcem riešiť vzťahy. Chcem žiť spokojne svoj život. Nechcem, aby mi niekto znovu ublížil.“ Uzavrel, odlupujúc etiketu z pivovej fľašky. Ťažký povzdych, kalný pohľad na oceán, odpil si. „Ale, ale. Veď predsa, kde je láska, tam je cesta a keď ľúbiš, neriešiš čas, nie???“ chlípne som sa zalizla s prižmúrenými očami, ako to robieva môj otec, keď vyrýva. Videl ma v spätnom zrkadle. Ironicky som premľaskla. Ticho. Po chvíľke smiech. Po mojich subjektívnych tridsiatich troch rokoch mu došlo, že ho citujem. Tak nenávidel môj sarkazmus, až ho zbožňoval. „Barbora, toto je iné. Keď sa sklameš v živote tak ako ja, už sa nikdy nedokážeš nikomu odovzdať.“ „Ale prosím ťa, prestaň. Keby ťa ukrižovali, tak pochopím, že máš celoživotnú traumu, ale toto nie je niečo, čo časom neprebolí. Len prosím ťa, prestaň odháňať dobré baby od seba, lebo ‚ty neriešiš vzťahy, lebo medveď...‘ a carpe diem. Nejako bolo a nejako bude.“ „Nie, ja už nikdy...“ „Veď ja som len zvedavá, čo mi napíšeš o polroka,“ žmurkla som naňho, usmiala som sa a poslala mu vzdušnú pusu.

Najnovšie správy od Spasiteľa. Má sa fajn, býva so svojou priateľkou v dvojizbovom prenajatom byte, v septembri sa sťahujú do mesta a na leto chcú ísť do Austrálie. Tak som len zvedavá, kedy sa narodí nový mesiáš. ;-) Správa sa začala: „Ty debil, ako si to vedela?“

Nevedela. Tušila. Možno ženská intuícia. A možno len nazbierané skúsenosti počas celej puberty, keď za mnou chodili kamarátky, jedna za druhou, ako sa opäť sklamali. Ako to bol debil, čo si nezaslúži ich pozornosť a ak sa v najbližšej dobe dajú s niekým dokopy, mám im streliť. Viete, čo by som sa nafackala mojich kamarátok? Veď by ma zavreli! Niekedy to netrvalo dlhšie ako týždeň, niekedy to bol temer mesiac, no nakoniec vždy skončili v náručí niekoho iného, samozrejme, zaprisahávajúc sa, že tentokrát to bude iné, on je iný, nananíííí nananááá. A dookola. Jeden veľký začarovaný kruh.

Po príchode do Granady som šla na rande. (Nieeeee, mami, to iba tááák hovorím, ja sa tu ozaj učím celý deň! :-P) Sedím oproti šarmantnému chalanovi, je s ním sranda, od nášho stola sa neustále ozývajú len hurónske výbuchy smiechu. Jeden by si myslel, že sme minimálne kamaráti celý život. Päť minút nebolo ticho. Navyše, chalan mňa nenechal niekedy ani dohovoriť. Zvláštne. Po večere sme sa presunuli do iného baru, zakončiť to, ako inak, keď nie pivom na pretrávenie. Ako malinovka, čo obyvatelia Pyrenejského polostrova nazývajú pivom, vchádzala do krvi, začali ťažké životné filozofické debaty. Hobbes, Locke, Tatko Šmolko. Hľadali sme riešenie katalánskej otázky. Pátrali sme po Puigdemontovom kaderníkovi a chceli sme nastoliť trest smrti len pre neho. A potom to prišlo, jeho návrh. Zahráme si pravdu – odvahu! Keď som to naposledy hrala v šestnástich, už vtedy som si prišla mierna brzda, ale prečo si to nezahrať v dvadsať jednotke a ešte k tomu na rande. Fajn. „Barbora, ideš. Pravda – odvaha.“ „No, nakoľko som stále dosť plná po jedle, každý pohyb by ma asi zabil. Pravda.“ „Tvoj postoj k vzťahom.“ „Tu sa to nehrá na áno-nie?“ „Hej, ale dajme modifikovanú verziu, ideš.“ Ale viťúz jeden! „Ja a vzťahy? Neviem, navzájom si neprekážame, žijeme v symbióze... Neviem, čo chceš počuť. Čo ja viem? Mám taký životný postoj, že všetko príde vtedy, keď má. Keď sa zbytočne tlačí na pílu, je to celé zle. A nájsť si chlapa len preto, lebo všetci majú, tak aj ja chcem... to je blbosť! Som až príliš komplikovaná povaha na to, aby som mala pri sebe niekoho len z núdze. Stačí?“ „Takže si otvorená všetkému, dobre som pochopil?“ Ach, panebože, on je ešte aj inteligentný, nielen vtipný. Kde sú prstene! Svedkovia! Lístky do Vegas! „V podstate. A ty?“ „Wohoohooo. Nespýtala si sa ma pravda – odvaha, takže neodpoviem.“ „V poriadku. Pravda – odvaha? A vyberáš si pravdu, akurát ti to oznamujem, otázku poznáš, takže ideš.“ Zasmial sa. „A ak chcem odvahu?“ „V druhom kole. Hovor!“ „Nechcem vzťah. Bývalá mi zlomila srdce. Boli sme spolu rok. Potom sa to nejako postupne začalo kaziť a keď som jej povedal, že chcem ísť na erazmus, nahnevala sa, ale nakoniec ma ‚pustila‘. Pred odchodom som jej povedal, že to chcem ukončiť, lebo to už dlho nie je ono a navyše, mal som pocit, že rok bez nej by ma len v tom utvrdil. Nechcel som byť sviňa, nechcel som ju podvádzať, chcel som to ukončiť priateľskou dohodou.“ „Ehm, a zlomila ti srdce konkrétne čím? Nejako mi to nedáva zmysel,“ využila som čas na technické poznámky, kým dobíjal baterky pivom. „Deň na to si dala tú námahu a vytlačila všetky naše spoločné fotky, vystrihla moju hlavu zo všetkých, dala na kopu fotky, na ktorých ostala sama, zverejnila to na instagram so slovami, že urobila ten najlepší retuš a to bez photoshopu. Potom moje hlavy dala dokopy, zapálila ich a nahrala to, porozosielala to našim spoločným známym. Veľmi to bolelo, pretože hoci som to ukončil ja, stále som ju ľúbil. Takže... NEVER... EVER... AGAIN! Už žiaden vzťah, žiadna baba, nič. Len ja a môj život.“ Opäť si odpil, pozrel sa mimo. Pohľad na mňa. Ja som mala opäť sarkasticky zvraštené obočie, sarkasticky som premľaskávala. Nie pre to, že by som si už dávno predtým predstavovala s ním štyri deti, dom, strom a záhradku, skôr pre to bohapusté rúhanie a veľkohubé vyhlásenie. Usmial sa. „Čo? Qué pasa, Bar?“ „Nič, ja len, že ma fascinuje to, čo si práve povedal. Takže NIKDY? My na Slovensku hovoríme ‚Nikdy nehovor nikdy.‘, vieš? Chcem ťa stretnúť opäť. Dajme tomu tak o... polroka. O rok.“ „Hej, to ponaučenie poznáme aj my. Máš pravdu. Dobre, takže nechcem nikoho, kým nepríde nejaká bomba.“ „Potom mi ostáva už len jedna jediná otázka,“ začala som si prečesávať moju fiktívnu filozofickú bradu. „Aká?“ Hlboký pohľad do mojich očí. „Ako si predstavuješ tú „bombu“?

Doteraz mi na to nebol schopný odpovedať. Totiž ani on, ani Kristus nevie, kto je tá bomba, aké atribúty by mala spĺňať, ako by mala vyzerať. Je to proste bližšie neurčená, neexistujúca baba, z ktorej by mal každý spadnúť na zadok. Mal by sa z nej poskladať do kocky po prvom rozhovore. Kde je však problém? V jeho hlave. Nikoho si totiž nepripustí k sebe, aby ho presvedčil o svojej bombovosti. Čiže vlastne čaká na Godota, ktorému ani nedá šancu prísť. A to ani nehovorím o tom Godotovi, ten si tiež nejde dolámať nohy, aby ho našiel.

Ako zistím, kto je tá bomba pre mňa? Prečo to musí byť také ťažké? A prečo si človek vždy nájde tisíc a jeden dôvod, prečo by ten vzťah nemal vzniknúť, prečo by nemohol fungovať? Lebo máme veľa spoločných známych. Čo ak sa rozídeme? A napadla ti aj taká možnosť, že sa možno nerozídete? Je to risk, ale kto maže, ten jede. Je to hra 50 na 50. Lebo je starší/staršia. No a? Keď ti pasuje ten človek vo všetkom, tak prečo nie? Kamaráti sa ti budú smiať, že chodíš s dôchodcom? Tak nech ti vylezú na hrb. Lebo diaľka. Tu už len ty musíš vedieť, čo s tým chceš ďalej podniknúť. A čo od života očakávaš. Lebo... Lebo medveď. Aj to je dôvod na to neskúsiť to. Lebo tomu chýba ČCHE! Najvážnejší dôvod. A podľa mňa krásne popisujúci „bombu“. V jednom Filanovom Tamtame, ak si správne pamätám, dali v Kórei ochutnať jedlo významnej osobe, ktorá sa vyjadrila, že jedlo je dokonalé. No chýba tomu čche! A v tom momente všetci vedeli, čomu tomu chýba. Je to niečo neznáme, variabilné, pre každého iné, no fundamentálne pre danú vec, je to, čo ti na tom chýba. Iskra, chémia, charizma, každý to nazvite, ako chcete. A možno len bližšie neurčené korenie.

Aby si človek našiel svoju polovičku pomaranča, ako hovoria Španieli, je lepšia taktika brániť sa zubami-nechtami všetkému možnému alebo nechať veci plynúť? Keď tak vidím môj prístup a prístup môjho okolia, stav je asi tak 0:nekonečno. Tí „neriešiaci“, „sústrediaci sa na seba“, „večne sklamaní ľudstvom“ ľudia sú podstatne úspešnejší vo vzťahoch. Ale otázka ostáva, či sú s bombou alebo nie. A či sú vlastne šťastní. V každom prípade, človek musí skúšať. Nie, teraz nenavádzam nikoho na promiskuitu, skôr navádzam ľudí na nezáväzné stretnutia, milé rozhovory s ľuďmi, neuzatváranie na sa do seba, neuzatváranie svojich možností. Nehľadať, ale žiť s otvorenou mysľou. A hoci to možno bude trvať pol storočie (dnes mi na facebooku vyskočil obrázok, že podľa dátumu môjho narodenia sa prvýkrát vydám v päťdesiatke za moju životnú lásku), bude to stáť za to a bude to super. A ak aj nie, s otvorenosťou človek získa mnohých priateľov a s trochou rozumu bude vedieť rozoznať, či stoja za to alebo nie, takže lásku, hoci v inej obdobe, môže mať vždy. Mejor andar solo, que mal acompaňado alebo aj inak radšej kráčať sám, ako v zlej spoločnosti.

#bomba #čche #láska #love #ježiš #bajajláma #baj