top of page

.Mission invisible a.k.a. preventívna prehliadka u očného

  • Bajajláma
  • Feb 14, 2018
  • 6 minút čítania

Komunikácia výdobytok minulosti, dôkaz dospelosti?

„Volal Koperník. Mám ti odkázať, že nie si centrom heliocentrickej sústavy.“ (Frasier)


Vskutku, nie som centrom heliocentrickej sústavy, no aj napriek tomu si myslím, že mojím osobitým štýlom vystupovania som ozaj niekedy neprehliadnuteľná. Večným rozhadzovaním rukami, neustálym brbľaním, dosť zvučným hlasom, sprostými rečami a výrazom Mirandy Priestly. Jeden myslel a nedomyslel. Ono evidentne až taká viditeľná nie som. Ba priam som až nenápadná.


Jeden by neveril, že je možné nevšimnúť si niekoho, koho poznáš. Niekedy dokonca dôverne. Navyše to pripúšťam aj ja, čo chodím vonku často bez okuliarov. V poriadku, na ulici ozaj nevnímam okolie, pretože som človek nešikovný, úrazy ma vyhľadávajú, čiže sa zväčša sústredím na dva metre priamo pred seba a zvyšok sveta ma v tom momente nezaujíma. Je to maximálne nevyhnutné, nakoľko naposledy som sa pozabudla v mojom sústredení a skončilo to tak, že som si rozbila koleno. Na ananáse. A pribudla jazva na jazve z korčúľ. Lenže to je príbeh sám osebe a mala by som sa vrátiť k meritu veci.


Kto pozná svet rozmazaný, vie, o čom hovorím. Museli sme sa naučiť klamať telom a výrazom, že presne vieme, čo sa tam v diaľke odohráva. U mňa je to výraz číslo 84462, mierne zvraštené obočie, pokrčené čelo, šarmantný úsmev bez toho, aby bolo vidno zuby, mierne pokyvovanie hlavou. Áno, ak ma vidíte takúto, snažím sa zaostriť. Ani sa vás nesnažím prekliať ako profesor Quirell Harryho Pottera, ani vás ne-neznášam. Len vás chcem prosto vidieť. Mnohí máte podobný výraz.


Preventívnu prehliadku však tentokrát nepotrebujem ja. Prekvapivo. Poznám kraj na azúrovom juhu, kde don Quijote má svoj veterný mlyn... Neviem, čím to je, no hlavne mužské pokolenie má evidentne veľké problémy so zrakom. Touto vetou som si isto zarobila na to, že sa chlapom otvoril nožík vo vrecku a chcú ma minimálne upáliť na hranici. Feministka jedna prostoreká.


Zrejme by som chcela veľa, keby som vyžadovala od ľudí, ak sa poznáme a náhodou sa ocitneme na dvoch metroch štvorcových spolu, aby so mnou prehodili pár slov. Nakoľko je to nadľudský výkon, uskromnila som sa na požiadavku pozdravu. No lenže ani ten neprichádza. Tancujem oproti dotyčnému, usmievam sa na všetky strany, odpoveď je však nulová. Nakoľko som od prírody osoba priama a páči sa mi mať veci na poriadku, nasledujúci deň píšem človeku nedorobenému: „Som priesvitná, keď stojím meter od teba a nevieš ani odpovedať na pozdrav?“ Človek nedorobený má len jedno jediné šťastie, že v momente so mnou nebol. V každom prípade si jeho výraz po prečítaní správy predstavujem ako pohľad vystrašeného kuriatka, tikajúceho očami po miestnosti, hľadajúc nimi mamu, u ktorej by našiel útechu. „Prepáč, bol som veľmi, veľmi zaneprázdnený, nevšimol som si ťa a neuvedomil som si, že som ťa neodzdravil. Už sa to viac nestane, prisahám!“ Nie som odľud, chápem každý ľudský prehrešok, svätá a dokonalá tiež nie som a ako som už povedala, moje oči sú na tom tiež viac než biedne. Hoci výhovorka to bola žalostná, hodila som to za hlavu a človeku nedorobenému som odpustila. Treba uznať, snažil sa. A vydržalo mu to rekordný mesiac. Vrátane vianočných prázdnin.


Včera som bola v bare s kamarátkami. Bez okuliarov, čiže slepá ako Bocelli, nahodená sťa hviezda jasná, štýl vykompenzuje slepotu. Moja drahá kamarátka mi iba tlmočila a ukazovala, kto kde stojí, kto nám kýva, nasmerovala moje ruky, nech kývajú správnym smerom. Opäť, zas a znova sme sa ocitli v rovnakom podniku, všetci spoloční známi kričali na mňa už od dverí tak, že keď som si šla pýtať tretí nápoj, starý pán čašník ma oslovil menom a dal mi dvojitú porciu slnečnicových semiačok. Človek nedorobený nielenže v tom momente stál vedľa mňa, ale navyše kde som sa pohla, bola jeho partia, takže sa neustále hmýril v mojej blízkosti. Som človek tvrdohlavý, navyše provokatér, takže som si dala záväzok, že ani bohovi sa nikomu prvá prihovárať nebudem. Prehliadnuť raz. Stane sa. Druhýkrát. Nádych, výdych, fajn, stane sa. Hoci ozaj verím tomu, že môjmu polokriku až kriku sa ozaj nedá vyhnúť. Ale aby sa to len za február zopakovalo trikrát? Pri odchode sme sa zastavili vo dverách, vyskočila na mňa Rumunka, najlepšia kamarátka človeka nedorobeného, rozprávala som sa s ňou asi päťkrát v živote, jedenkrát z toho ma obdarovala fľašou rumu. „Jeeeeeeeeej, Baaar, zlatko, ahoj mojaaaa!“ Začali sme trkotať spolu ako babky na trhu, keď príde za ňou človek nedorobený. „Pozri, kto je tu. Naša Baaaar!“ „Jééééééééééééééééééj, Baaaarbora, ahooooooj, akooo? Ty si tu? Ja som ťa nevidel!“ Moje obočie sa zvlnilo, moja tvár nadobudla výraz ‚Si zo mňa robíš p..srandu?‘ a s maximálnym pokojom na duši a v hlase som odpovedala: „Dovidenia“.


Nestalo sa to však len mne. Dajme tomu, že som ten šťastnejší prípad. Človek nedorobený je kamarát, mierne zahľadený do seba, no i tak som si s ním celkom rozumela a vždy som vedela schladiť nejakým komentárom jeho pýchu.


Predstavte si, že s niekým chodíte. Len si to predstavte. Trávite s tým človekom svoj čas, chodievate spolu cvičiť, zaspávate niektoré noci spolu, behávate spolu. Navyše, nakoľko sa s najväčšou pravdepodobnosťou ľúbite, predpokladá sa, že ani jedno zákutie tela toho druhého vám nie je neznáme. Nastane obdobie, kedy sa nebudete môcť dlhšie vidieť, príde stresové obdobie a hoci sa predpokladá, že stres sa najlepšie zvláda s niekým, kto vám je oporou, zrazu ten druhý zmĺkne. Musí ísť s rodičmi na dom. Musí ísť rúbať drevo. Musí ísť navštíviť pratetu netere manželky brata jeho sesternice. Z druhého kolena. Do dediny, ktorá možno ani neexistuje. Alebo sa jej meno nevyslovuje. Takže kedy sa uvidíme? Naskytuje sa úplne normálna bežná otázka zo strany prvého. „Neviem, v tomto období som medzi jednou vecou a druhou, dnes nemôžem, možno zajtra alebo o štyri štvrtohory.“ Evidentne má toho ozaj dosť, chudák, prebleskne vám hlavou. Nič, zorganizujete si vlastný program, pôjdete tam, kde sa cítite najpohodlnejšie – do posilňovne. Po desiatich minútach cvičenia do miestnosti vstupuje vám dôverne známa osoba. Díva sa vaším smerom. A zrazu sa vyberie cvičiť do časti, kde v živote necvičila. „No tak toto si zo mňa robí srandu!“ metáte okolo seba blesky, hromy. Po polhodine, ako docvičíte, vyberiete sa smerom za vaším drahým milovaným človekom. „Ahoj?“ Postaví sa, dá vám pusu, akoby sa nechumelilo. „Ehm... prečo si za mnou neprišiel?“ Pohľad vystrašeného kuriatka. Mama. Pomoc. Podajte mi polienko. Chytrooo. „Ehmmm....eeehm.... ja som ťa nevidel!“


Nebudete mi veriť, po tomto príbehu, mimochodom skutočnom, mi neostali slová. Mne. Ozaj.


Neostáva mi nič iné, len sa zamyslieť. Je vôbec možné prehliadnuť neprehliadnuteľného? Nech mi nikto nehovorí, že si svojho partnera nespoznáte na ulici. Prípadne v posilňovni, kde, mimochodom, ste chodievali kedysi spolu a ešte k tomu vždy o podobnej hodine. Je možné prehliadnuť niekoho, koho všetci okrem vás ešte priamo pred vami pozdravili? Pochybujem. Pokiaľ nie ste Steve Wonder, isto to nie je až také zlé. Iste, aj ja mám tendencie mierne zveličovať moju slepotu, čo ste si isto nevšimli. Ale priznám, že na pár metrov od seba vidím, navyše kamarátov spoznám už len podľa typických pohybov. Takže? O čom to vlastne celé je?


Som divná, otravná, hlučná? Príliš splašená koza? Príliš šarmantné hovado? Alebo len ozaj neviditeľná? Alebo len treba zväčšiť dioptrie dotyčným?


A nie je to len o komunikácii? Keď mi niekto prekáža, prečo mu to nepoviem rovno? Prečo, keď niekto nemá čas na vzťah, neukončí ho skôr, ako treba, aby neblížil druhému? Prečo také stupídne výhovorky? A prečo tá (ne)dobrovoľná naivita odpustiť a dúfať, že sa to už nezopakuje?


V poslednej dobe som mala česť s príliš nedospelými rozhodnutiami a činmi dospelých ľudí. Tak napríklad, keď som slušne upozornila exspolubývajúcu na problém v byte, napísala mi správu, kde mi vyčítala všetky problémy za štyri mesiace spolubývania a pomaly že neprekliala moje nevyliahnuté ikry. V byte tvárou v tvár bola však ako anjelik. Je päť hodín ráno, mám na návšteve kamaráta s jeho kamarátom, ten sa mu zrazu stratí, rozuteká sa niekde do tmy. Namiesto toho, aby sme šli na hostel oznámiť recepčnej, že ak by prišiel, nech ho pustí hore, môj kamarát sa rozplakal a začal vykrikovať na celé mesto. Potlesk, vážení. Všetkým.


Čo majú všetci spoločné? Národnosť. A ochotné maminky, čo im stoja za riťou a všetko vyriešia.


Vraj maturita sa nazýva skúška dospelosti. Nesúhlasím.

Prepáčte, ale to vôbec nie je pravda. Mám tú česť poznať ľudí, čo sa okolo maturity ani neprešli, skončili školu s výučným listom a aj napriek tomu preukazujú známky vyššej inteligencie a dokonalého sedliackeho rozumu ako poniektorí jedinci, čo si vraj tú „tortúru“ alias skúšku dospelosti odskákali. Česť výnimkám, pozdravujem môjho exspolubývajúceho, jemu nepomôže ani svätená voda, ani tri nezdarené pokusy urobiť si maturitu.


Pýtam sa, čo reálne je skúška dospelosti v živote? Ktorý moment v živote človeka je ten prelomový, kedy si nielen on sám, ale aj jeho okolie uvedomí „preboha, som dospelý!“? Prvý sex, prvé byrokratické opletačky bez pomoci rodičov, prvýkrát vyletieť z rodičovského hniezda?


Dovolím si tvrdiť, že dospelosť nepríde momentom, jednou udalosťou, no postupným procesom počas riešenia životných situácii. A áno, dosť podstatný je v tom procese faktor rodičov, ktorí dajú od teba ruky preč, hoci verím tomu, že v skutočnosti ich žerú mrle, keď vidia svoj podarený plod lásky, ako sa pretĺka nástrahami tohto sveta. Touto cestou pozdravujem mojich stvoriteľov, the Classica a Elu, a veľmi pekne im ďakujem za ich rodičovskú politiku a.k.a. „urob si sám“.


Dobre, ani ja som z neba nespadla učená a nie som dokonalá ani náhodou, no s každým novým problémom sa snažím urobiť krátky proces, bez obchádzky cez Košice. S pomocou sedliackeho rozumu. A nie, ani ja ešte nie som dospelá. Ale...dospelejšia?

Verím v božiu prozreteľnosť. Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Veď my nejako dospejeme. Raz. Možno.


 
 
 

Commentaires


Recent Posts
Follow Us
  • Facebook Clean
  • Twitter Clean
  • Instagram Clean

© 2016 by Bajajláma. Proudly created with Wix.com

bottom of page