#Zápisky pod vplyvom Novalginu a iných chemických sránd

S polročným oneskorením, no zo srdca venujem mojej zlomenej ruke, s ktorou ešte doteraz zažívame veľa sránd, napríklad keď sa ráno sama rozhodne, že sa jej nechce, tak sa nepohne; žilinskej nemocnici za nezabudnuteľný zážitok, ktorý raz budem v rámci baby sittingu rozprávať vnúčatám mojej najlepšej kamarátky a najmä doktorovi Kompaníkovi, ktorý tu minimálne vystupuje, len kábel mi trhá z ruky, no v skutočnosti to bol najväčší týpek počas celej liečby a hlavne človek, čo poskladal moju ruku ako puzzle.

Začala by som nejakými životnými poznatkami:

• V roku 1888 na úrazovke také rady nebývali podľa očitých a odžitých svedectiev prísediacej pani.

• V prípade, že idete na príjem a ste v značne pokročilom veku, treba porozprávať celej čakárni príbeh vašej ruky, najlepšie od Adama, presne ako a kde ste si anno domini zlomili prvý a poslednýkrát nejaký hnát, s desiatimi odbočkami o vašom chorom srdci a prísnom diabete.

• Keď niekomu zazvoní v čakárni telefón so sovietskou hymnou, nevybuchnite na celú čakáreň. Sajuz už síce nie je, ale to ešte nie je dôvod na to, aby ste boli nezdvorilí.

„Ako ťa to ten anjel strážny ochraňuje? No čo si to stvárala?“ hubovala mi jedna radosť moja stará mať po tom, ako ma jej brat nabonzoval po stretnutí v nemocnici s ofačovanou rukou, keď som sa chystala na príjem na operáciu. To však stará žena nevedela. Prechádzala som sa po chodbe, prevracajúc oči hore stĺpkom, s mobilom štyri kilometre od ucha, aby som nemusela počúvať sprosté drísty, potmavší stavbári prerábajúci oddelenie sa na mne len uchechtávali. „...ale prosím ťa, sú aj horšie veci na svete, ako jedna dolámaná hrabľa.“ „Ale teda, čo to máš ty furt s tými končatinami, nech ťa anjel strážny chráni... Boh sa ti obracia chrbtom.“ Hej, lebo toto by sa mi s birmovkou nestalo, pomyslela som si. „Nuž, musím asi reklamovať môjho anjela.“ „Prestaň si z toho robiť srandu, toto je vážna vec.“

Ale no tak, ľudia, pokiaľ nejde o život, nejde o nič. Ani o bryndzové pirohy. Sedím na izbe, pri mne ležia tri babky, jedna mi oznámila, že by som sa hodila k jej pravnukovi. Číta mi myšlienky, ja som si už asi týždeň hovorila, že by som šla na rande. Lenže asi ma z nej trafí šľak, pretože sa každých päť minút pýta, či ju budú zajtra operovať. Vždy, keď jej sestra odpovie nie, zavolá ďalším siedmim susedám, ktorým oznámi: „Tak si představ, mala som ísť zajtra na operaci, přimář mi povedal , že ma zajtra vezme, i katetr už mi zavedli, ale nejdem zajtra. Ja by som aj utekla, ale když už mám ten kateter. A ja som si hovorila, že Lindu pustili po sedmi dnech, ale no ja ti neviem. Už som volala s Božkou, Ružkou, ....(nekonečný rad mien)“ Aj by som jej prepustila moju hodinu operácie, ak by to znamenalo chvíľu narkózy, čiže ticha. Preboha a zase. A zase.

Nalejme si čistého vína. Alebo by som radšej mala povedať „dajme si čistú infúziu“? Nech si zoberiete so sebou do nemocnice aj milión kníh, desať tabletov, nekonečné vlnené klbko a zlaté ihlice, čoskoro vás všetko omrzí a vy už len čakáte. Na noc, na nový deň, na Godota, na spasenie, na pekného, nezadaného doktora, ktorý objaví vo vás vašu krásu aj cez značné prekážky, a síce výbuch na hlave, rozbitým kolenám a ďalším iným nedokonalostiam tela... A príde ten čas, keď už by vás ten Godot ani neprekvapil.

Ako ma uložili na izbu, dobehli za mojím senior-feminist triumvirátom traja mladí šuhaji rehabilitační. Pri pohľade na mňa, jedinú osobu na oddelení, ktorá sa výrazne vymyká vekovému priemeru, aj zabudli, že majú babče rozcvičovať. Vypýtúvali sa ma na moje strasti a radosti, na moje dobité kolená a ruku v gypse. I pochopili, že som stvora sarkasticky-cynická, tak mi to oplatili rovnakou kartou. Vedúci skupiny mi vraví: „No urob boxera. Včúľ buď múdra. Zohni tie prsty. A spoj palec s malíčkom.“ „Veď tam mám sádru.“ „Joj, moja, takých by bolo, čo by sa vyhovárali. Urob boxera.“ „Ozaj to nejde. Mám krátke prsty...asi.“ „Ukáž. Jéj, veď ty tam máš ozaj sadru.... No to je jedno, urob boxera. Ty to zvládneš.“ „No vy ste tiež hovado,“ smejem sa na ňom. „Nie väčšie ako ty.“ A takto som si získala šéfka rehabilitačných. I vtom sa nám do rozhovoru priplietla vyššie spomenutá babča, nazvime ju napríklad Lepidus: „Holčička naša pekná, chúďa, ju dali k nám, starým bábám. Se tu pri nás unudí k smrti. Co ji nevezmete k mladším?“ „Teta, keď tu sú všetko len také korytnačky ako vy. Ale veď vás aspoň oživí. Alebo úplne zaklincuje. Uvidím ráno, keď prídem na kontrolu. Barbora, čáu!“ Ozaj rada stretávam ľudí, čo do mňa takto vkladajú dôveru.

Bavím sa.

Večerný zápis. Začínam mať ozaj strach. Nie z operácie, mojej psychike došlo ešte pred vyrieknutím ortieľa, že je to jediné, čo mi môže pomôcť. Bojím sa spolubývajúcej. Nazvime ju Marcus Antonius. Podriemkáva už asi dve hodiny, drží sa trojuholníka nad hlavou, trasie ním ostošesť, hlavu má otočenú na mňa a niečo mrmle. Každé druhé slovo je Boh. Ona ma isto preklína. Pomoc. Prepínam.

Nočný zápis. Okej, takže ma nepreklína. Je to horšie. Rozpráva sa s manželom. Zosnulým. Hádajú sa o tom, ako majú doma tri svine, nevedia sa dohodnúť, či urobia klobásky alebo niečo iné. Aj by som im poradila, ak by to dopomohlo k tomu, že sa už konečne prestane s ním hádať a nechá ma pokojne spať. Lepidus je už tiež trochu na nervy. - Ja ti povedám, nikdy by som si na seba nič také nedala, veď viem, že to nemáš rád, zmenila drasticky tému. - Ale mne je jedno, čo si Žofia myslí. A tak som si teda povedala, že už nebudem chodiť k saleziánom, ale dám šancu sirotáru, lebo saláma je lacnejšia v Bille, ale vlnu musím ísť kúpiť do tuzexu... Panebože, daj mi silu, lebo asi zoberiem vankúš a ukončím jej dilemu.

Nalačno. Visí to nado mnou, ja len nasucho prehĺtam, zabila by som pre kvapku vody. Dokonca som v stave, že by som vypila aj najviac nenávidenú sladkú kávu alebo čaj. Chcem piť. Dala by som si čučoriedky. A steak. A čokoláááááááááááááádu. Nie, toto nie sú tehotenské chúťky, toto sú chúťky malomocného. Ideme na to, nech to stojí za to.

Previezli ma na operačnú sálu, kde hneď ku mne priskočil mladý doktor, ktorý mal šialenejšiu iskru v očiach ako Hádes z Herkulesa. „No pekne vítam, slečna. Pekne sa postavíme z postieľky, vyzlečieme sa... Teda ty. Donaha. Úplne. Treba ti pomôcť?“ ochotne sa ponúkal na pomoc jednorukej. Viťúz jeden. „Ale kdeže, netreba, ja som skautka, ja si poradím. Veď teraz cez víkend som si aj sama žehlila vlasy. Ale ďakujem za ochotu.“ „Aha... To preto máš tú popáleninu na krku??“ „...mohli by ste mi pomôcť s vyzliekaním?“

„A teda, čo sa stalo, kočka? Prečo tieto krvavé kolená a ruku na desať častí??“ „Korčule. Trochu som to nedomyslela.“ „No, ako polka oddelenia. A to som sa chcel toto leto učiť korčuľovať.“ „Veď ale to je sranda!!!!! To musíte vyskúšať, odporúčam!“ vykrikovala som ešte naposledy predtým, ako mi šli klepnúť kladivom po hlave. „Hej?? A ty ma budeš učiť, že? Ty expert...“ „Slečna, teraz budete mať takú chemickú pachuť v ústach a zaspíte, dobre?“ prerušila družnú debatu sestra. „Poďme na ...“

Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaauuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuu.@&{#}đłđ\Ł|\|ĐŁ’ił

Ospravedlňujem sa za nepatrný teatrálny výstup, stalo sa mi to v tejto spoločnosti prvýkrát. Nuž, pooperačný stav sa nedal inak zhrnúť, nech je moja slovná zásoba akokoľvek pestrá a rozsiahla. Zobudila som sa na pooperačnej izbe a už-už som chcela vyskočiť z kože. V duchu som sa ospravedlňovala všetkým ľuďom za moje životné prehrešky, chcela som spísať zmluvu s diablom, len nech už necítim, že mám kosť. I keď technicky, teraz ich je asi viac. Sestrička sa ma snažila skrotiť, no ruku na srdce, minimálne z môjho subjektívneho pohľadu, nevedela som sa vpratať do kože. Neodolateľnú chuť na steak, kávu, čokoládu vystriedala ba priam až posadnutosť morfiom. Predala by som aj obličku, len aby mi dali morfium. Ale nie, vraj si nezaslúžim, asi som bola až príliš dobrá. Zvyšok dňa nejako ubehol, nejako pod znamením debility a prispatosti. Večer do mňa vošla naspäť moja životná energia a ja som zas začala vnímať trepot krídel, štebotanie a vrčanie stroja na urgente pod mojím oknom.

Lenže týždeň totálneho optimizmu spadol na hubu rovnako ako ja a veselú náladu vystriedala depka. Depresia, že som sa tri dni poriadne neosprchovala, len som šaškovala nad umývadlom. Depresia, že si nedokážem oholiť pravú pazuchu. Depresia, že nemám pri sebe všetky moje veci, môj spomalený počítač s nálepkou OJEBY (s Ficovou hlavou), môjho tristokilového yorkshira, čo mi počas víkendu stále spal na krvavých kolenách. A samozrejme, hlavne, že tu nemám mojich ľudí. Nasralo ma, že tu musím byť o deň navyše. Popravde, už ma tu srala každá molekula vzduchu a už seriózne nebolo slovo, ktoré by ma upokojilo. Neplakala som, bola som nervózna, nevyspatá, bolela ma pravá lopatka a ešte k tomu traja doktori sa nevedeli rozhodnúť, čo so mnou urobia. Prišla moja mama a nemohla uveriť vlastným očiam, že ja, vyškerená už od prvého momentu, ako ma našla na vodnom so záchranármi, vyrehotaná na urgente a veselá celý víkend, dokonca aj po operácii, zrazu zazerám na celý svet, zabíjala by som pohľadom. Hlavne som mala na krajíčkoch moje povestné nahnevané slzy. „Barbora, tu nie si v hoteli, hlavu hore, jednu noc tu ešte vydržíš,“ snažila sa ma nakopnúť k životu. Dokonca mi doniesla moju vysnívanú čokoládu a jahody, na ktoré vlastne už ani chuť nemám. „Vydržím, ale je mi tu dlho,“ hundrala som. Vtom sa ozvala nová spolubývajúca: „Zlatá moja, ja som tu už druhý týždeň. Ja by som aj utiekla, keby som nemala dolámanú chrbticu.“ Dostala som preplesk, ktorý som veľmi potrebovala. Veď ja sama som hovorila, že o nič nejde, neviem, čo mi tak ruplo. Pustila som si španielsku komédiu a bolo dobre.

Zas a znova prišla rýchla rota rehabilitačných šuhajov, zase vyšteklení ako predtým. Najskôr rozcvičili spolubývajúcu, no zas sa pozabudli, lebo si všimli moje tričko s Darthom Vaderom, ako sa pýta Who is your daddy? Rotu dobehol lekár, čo mi prišiel kábel z ruky vytrhnúť. „Rybárová, Rybárová, viete vy, kto nosí rybársky prsteň?“ skúšal ma. „Pápež, doktorko, pápež,“ kontrujem mu. „Mladá vie, mladá je múdra. Tak, dívajte sa radšej niekde inde, nech tu neskolabujete.“ Vedúci rehabilitačných sa chopil situácie: „Počkaj, ti ju zakecám, nech nereve.“ A tak sa začalo asi najironickejších desať minút na našej izbe. Keby nemuseli ísť aj inde cvičiť, isto by sme tam ešte do večera sedeli nad vtipmi o Marike Gombitovej.

Spovedám sa, drahí ľudia, spovedám sa. Zmocnila sa ma myšlienka na vraždu. Dostala som novú spolubývajúcu, chúďa, stavec na chrbtici si dolámala. Najskôr prišiel stolík s Rádiom Slovensko. Potom doviezli ju. Od prvého momentu sa na niečo sťažovala. Na účty, na počasie, na nízky dôchodok. Celý deň som si nemohla zdriemnuť, pretože Rádio Slovensko ani na päť sekúnd nebolo prerušené. „Vadí vám to rádio, slečna? Ja ho vypnem, ak treba,“ „No, ak by vám to nevadilo, rada by som si zdriemla...“ „Ach...od 24.mája som tu. Nemôžem sa hýbať. Jedinú radosť mi tu robí už len tá hudba...Tak ja to teda vypnem, aaach..“ Nie som odľud, tak si vravím, Rybie, ty aspoň môžeš chodiť, nie si na tom tak zle, nechaj úbohej žene aspoň to rádio. Povolila som teda rádio a ešte som sa spýtala, či jej netreba niečo podať. A tak sa u mňa prejavil kúsok empatie. CHYBA! Podaj zlomený prst, ruku zlomenú ti uchmatne čert. Žena rádio dokonca zosilnila a spustila opäť rozprávanie o trápení životnom. Zbooohom buď, šlofíček denný. Keď už som teda nemohla spať, zapla som si na tablete film, nech ma teší aspoň ten v čase maximálnej nudy (na druhú). Aj cez slúchadlá prenikal do mojich uší zvuk toho sprostého rádia. A žena aj cez slúchadlá nepochopila, že ma ozaj nezaujíma, koľko stál dom jej budúceho zaťa. Prečo, pre boha živého, všetky ženy nad 60 riešia, čo koľko stálo? Utiekla som k mame na oddelenie, aby som sa čo i len na pár minút vytrhla z problémov panej. Keď som sa vrátila na izbu, rádio bolo vypnuté. Keby som mohla, začala by som tancovať rituálne tance na oslavu boha Dionýza. Lenže radosť bola predčasná, žena začala chrápať. Neskutočne. Hrozne. Strašne. Predstavte si zbíjačku s trúbením slona, kopulujúcim medveďom a nachladnutým levom. A vynásobte to stomi. Touto cestou sa chcem ospravedlniť môjmu otcovi a bratovi, že som im niekedy povedala, že ich chrapot je to najhoršie na svete. Nie, vaše chrápanie je desne, no oproti tomuto ste vy dvaja ako rajská hudba. Vypýtala som si teda ďalšiu konskú dávku novalginu, zatlačila čo najsilnejšie štuple do uší a pokúsila sa zaspať.

Malá rada do života. Pokiaľ si pustíte rádio o 4:10 ráno, lebo ste vyspinkaní do ružova, ani len sa neopovažujte opýtať spolubývajúcich, či sa dobre vyspali. V tom momente totiž na vás tasia v duchu katanu, samopal, vzduchovku, basebalovú pálku a vlastne čokoľvek, čo by vám dostatočne ublížilo. Zahryzla som si do jazyka a prevrátila sa na druhý bok. Už-už som podriemkávala znova, keď ma po vlasoch láskavo pohladila sestrička, aby mi pichla antibiotiká. Znovu som sa pokúšala zaspať, povedala som si, že poslednú hodinu spánku musím využiť. Ležím si, keď tu zrazu cítim buchnát prázdnou fľaškou do ľavého ramena. Otočím sa, pootvorím karpavé oči a čo najnasratejšie vyrieknem: „ČO?!?!“ „Fľašu potrebujem vyhodiť. Triedia plasty? Odnesieš to?“ Panebože, daj mi silu. Povedala som si, že nebudem vulgárna, a preto som sa len nonšalantne otočila na druhý bok. Baja, nezabiješ.

A tu sa moje nemocničná seánsa končí. Chvalabohu. Bola to jízda, bola to sranda, ale vraj v najlepšom treba prestať. Idem konečne do hada, lebo by sa tu zo mňa stal ešte vrah. Arrivederci, traumatológia.