#Príbeh zavretých dverí (...a jednej Slovenky uväznenej za nimi)

IMG-20171111-WA0009

IMG-20171111-WA0012

Kde bolo tam bolo, boli raz dvere. A neboli to len také obyčajné dvere. Boli to španielske dvere... Hej, diagnóza sama osebe, ja viem.

Bola krásna, slnečná sobota. Vonku mierne pofukoval vetrík. Španieli vytiahli zimné rukavice, čapice a hrubé šály ťahajúce sa za nimi sťa nevestin závoj, zatiaľ čo všetci cudzinci, pokiaľ nemrzli doma v kamennom dome, vytiahli decentné jesenné bundičky, založili slnečné okuliare na uši a chystali sa na to, aby si nerušene užili tento krásny deň, po dlhej dobe s príjemnou vyše dvadsať stupňovou teplotou. Nikto vtedy ešte netušil, že krása je pominuteľná a to takým štýlom, že okamžitým.

I chystala sa deva potravu prijať so svojimi slovenskými kamarátkami, keď sčista-jasna do jej bytu nejako prenikol nezvaný hosť, zloba domová, i rozhodol sa povykrúcať nervy neboriatka. Vyfintená po týždni maximálnej špatnosti chorobovej, schmatla kľúče, aby odomkla portál svojho hradu, ktorý noc predtým uzamkla pre pokojný a ničím nerušený spánok. Zloba domová však striehla blízko. Ako dievčina vsunula kľúče do zámky a išla pootočiť kľúčom, zloba domova sa ešte tesne predtým vpichla do zámky tiež a rozhodla sa tam položiť svoj základný tábor. Otáča kľúčom dievča, otáča, no raz darmo, nejde. No nejde to už ani späť. Dokelu, má to tak ohyb asi 45°, rozmýšľa. V duchu začne prepočítavať sínus, kosínus, tangens, no nepomáha to otvoriť dvere. Hm, fór dobrý, ale ozaj už je hladná, nie je časť na blbnutie. Tak teda ešte raz, dá do toho tento raz aj silu, nadvihne dvere, pritlačí, potlačí, nadtlačí... Nejde. Čo teraz? Nakoľko je u dievčiny zvykom, že zásadne nikdy nemešká, jej okolie už dávno vie, že ak nie je na mieste na sekundu presne, pravdepodobne ju zjedla lochnesská príšera, uniesli ju umpalumpovia, aby ju použili ako tajnú prísadu do čokolády... No jednoducho, isto sa stalo niečo zlé. Zavolajú teda kamarátky dievčine, čo sa deje. „Ehm, haha, no mne sa nedajú akosi odomknúť dvere,“ odvetila. „Ale prosím ťa, to sa týmto starým dverám s tým španielskym zatváraním stáva, skús pritlačiť tie dvere, uvidíš, že to pôjde,“ radila jedna. „Hlavne pokoj, zachovaj pokoj,“ upokojovala v pozadí druhá. Rady nepomáhali. A hoci študent sa snaží ušetriť, kde sa dá, nebolo inej pomoci, ako zavolať zámočníkovi. Predtým však vystrašene volá domácej. „Ľutujeme, volaný klient aktuálne nie je v dosahu, zavolajte neskôr, prosím,“ opakoval telefón. Znovu a znovu. No veď v poriadku, ja môžem žiť aj z fotosyntézy, hundre si popod nos. Jedine že by nie. Jedine, že by som nemala chloroplasty. A jedine, že som totálne zavretá v byte, ktorý o jednej nemá svetlo ani na jednej strane, pretože slnko je vtedy práve nad strechou. Takže, keď sa inak nedá...

„Dobrý deň, nerada vyrušujem, ale tak trochu, mierne... no viete, mám zablokované dvere, nemôžem ani vytiahnuť kľúč, môžem pootočiť asi tak len o 45°stupňov a...“ vysvetľuje. „To je v poriadku, zadajte vašu polohu.“ No počkať, načo by chcel niekto vedieť moju polohu...aha, hento, preblesne jej debilnou mysľou. „Calle Málo Pšenice 7, byt 2 naľavo,“ „O 15 minút som u vás. Nebojte sa, ja vás zachránim.“ Ach! To znie ako z rozprávky, niekto sa bude snažiť dobyť pevnosť, kde je dievčina uzavretá. Lenže toto rozprávka nie je ani náhodou, pretože princovi to trvalo polhodinu a aj to prišiel, že otvorí tie dvere, ak mu zoženie dievča kópiu toho kľúča, čo má v zámke. „Hej, viete čo, postrážte mi byt, nech mi ho náhodou nik neotvorí, len si odbehnem urobiť kópiu kľúča, čo mám vo dverách zaseknutý... Počkajte, hahahha, veď to sa nedá, hahahhahahhaha,“ prebiehali ironické odpovede v hlave neboriatka. „Tak fajn, máte nástroje na vybratie kľúča?“ Tak ale už srandy bokom, princ, dobre?? Krúti neveriacky blondína hlavou, uvažujúc nad tým, kto z nich dvoch je blonďavejší. Nezmohla sa na slovo, úbohý zámočník len zo zúfalého, ironického pohľadu cez kukátko pochopil, že sa už radšej nemá nič pýtať. „Takže takto, idem dole k susedom, vy niečo spustite a ja vám o to priviažem francúzsky kľúč, ktorým sa budete snažiť vytiahnuť kľúč zo zámky, dobre?“ I podišla stepilá dievka k oknu, kde čakala na záchrancu. „No, spustite niečo?“ A čo, vlasy? Čo som ja zlatovláska? „Zoberte jednu z tých obliečok a spustite ju.“ Tak teda už som zažila všelijaké podarúnky pri prvom stretnutí, od ruží, až po zubnú kefku, ale francúzsky kľúč, to mi je novota, myslí si. Pootočte kľúčom, znela inštrukcia. Pootočila ho. Naveky. „Čo sa stalo, čo sa stalo?“ vyzvedajú kamarátky. „Kľúč sa zlomil. Doprdele.“ „Pokoj, neboj sa, to vyriešime,“ upokojovali zvonka. „No, inak sa nedá, musíme to vylomiť, lenže nemám náhradný zámok, takže do pondelka si takto počkáte...“ vysoptil zo seba. And then she knew she was fucked up.

Moment vylamovania zámku jej nejako preletel pred očami. Triasla sa sťa osika, nebola schopná komentáru. Zrazu si už len uvedomila, že vidí tvár svojho záchrancu a za ním dve usmiate podporné, známe tváre. I zatemnilo sa jej pred očami prvýkrát, keď jej dal faktúru len za vylomenie zámku. I zatemnilo sa druhýkrát, keď ukázal predbežnú kalkuláciu za nový zámok, no tentokrát temnotu sprevádzal aj mierny infarkt myokardu s mŕtvicou v jednom. Peňazí nebolo, kroku schopná tiež nebola, hlad narastal a zúfalstvo ju totálne paralyzovalo. V núdzi však spoznáš priateľa, a teda sa dievčiny dve vybrali spasiť čiastočne ich zúfalú rybku. Tá naďalej ostala paralyzovaná na stoličke, rozmýšľajúc jedine nad tým, ako sa vykrútiť z platby. Predstierať infarkt? Nepomohlo by. Ešte by jej volali sanitku a za zneužitie tej by bol ďalší poplatok...

„Vy ste Rocío alebo Barbora?“ začal zahovárať. „Vyzerám španielsky?“ uchechtla sa. „No, to nie, ale ten prízvuk? Nemáte aspoň rodinu v Katalánsku???“ „Hahaha, no, nie, len som tam robila a nejako sa to nalepilo... Prečo sa pýtate?“ „Pretože vám dnes vychádza smena na vyhodenie smetí,“ ukazoval na handmade rozvrh domácich prác. „Ach bože, fakt, vidíte...“ „No, tak pozor, aby ste tu náhodou neuhynuli medzi odpadkami, pretože, hah, no, do pondelka žiadna socializácia, moja pekná.“ Instantne mi začal tykať: „Jedine, ak by si zneužila nejakých kamošov. A veď, zavolaj si na večer niekoho sem, nech donesie alkohol a bude sranda, nie? Takto to bude aspoň ekonomickejšie, veď ja ti už ukradnem dosť peňazí... A inak, prečo si v Granade?“ A tak začal ťažký životný rozhovor, ako keby sa nechumelilo. Musela sa teperiť dievčina Sibírou, aby sa dostala do civilizovaného pyrenejského sveta... Až to došlo opäť ku vzťahom. „No srdiečko, ty by si si teda nemala hľadať chlapa na jednom mieste, s tým ako furt beháš ako splašená koza. Alebo... keď niekoho nájdeš... Vieš čo, ja ťa úplne vidím, ako im oznamuješ, že majú dátum spotreby. Máš presne taký výraz.“ No môže ju niekto takto nechutne odpaľovať len po hodine známosti? To akože keď dobyješ dvere, vieš odhadnúť človeka? Ak hej, už mám pár tipov na chlapov, u ktorých to vyskúšam, rozmýšľa za pochodu. Do toho priateľského rozhovoru zrazu vrhnú kamarátky, na ktorých očiach je vidno nechápavé výrazy nad rehotom dvoch neznámych ľudí.

Ostala doma sama, ostala sama na gauči, hypnotizujúc dieru v dverách. Ostalo len prázdne miesto po zámku. Dvere držali len na vnútornej úchytke. V tom zazvonil telefón: „Prečo si volala zámočníka? Pokiaľ to nebolo také akútne, nemala si nikoho volať! Úplne si to pokazila!“ „Prepáč, chcela som jesť,“ znela rezignovaná odpoveď. „Prečo si mi najskôr nezavolala?“ „Volala som ti, sedemkrát. Rocío päťkrát. Stokrát domácej (nie pálenke, ale vedúcej). Nikto ste mi nedvíhali. A aj tak, kto z vás troch by ma dostal z bytu?“ „Keď mám povinnosti, nemám čas ti brať telefóny.“ „Tak prečo mi nadávaš, že som ti nezavolala, keď aj tak ‚nemáš na moje problémy čas‘?“ zdvihla hlas prvýkrát. „Vieš čo, ja neviem, prečo sa s tebou bavím, vyrieš to. A nehýb sa z bytu, mám tam drahú techniku, stráž ju.“ „Tak po prvé, ostanem v byte, pretože mám urobiť robotu do školy a pretože tu mám techniku ja, o ktorú nechcem prísť. Po druhé, daj mi konečne číslo na domovníka, nech to doriešim,“ zdvihla hlas druhýkrát. No potom sa zarazila. Načo sa hádať s hlúpym? On to nepochopí, ona si vyrobí zbytočne vrásky. A už sa nebude veru šumným španielskym junákom páčiť. A tak radšej vytáča domovníka, ktorý jej oznámi, že včera úspešne vstúpil o dôchodku a do pondelka je panelák bezprizorný. „Srdiečko, ale že si to ty, pošlem tam zaťa.“ „Skvelé, tak ho teda čakám s otvorenou náručou. Dobre, až tak vľúdne zas nie, ale teda... čakám. Ešte jedna vec, domáca mi nedvíha, neviete, čo je s ňou?“ „Šla s manželom na dovolenku na ostrovy, tak si vypla telefón, lebo si nepraje byť rušená.“

Nie, toto nevymyslíš.

Sedí dievča v izbe, z chodby sa ozýva opera všetkých existujúcich aj neexistujúcich španielskych nadávok. No jej to znie aj tak ako rajská hudba. Pretože to znie ako prerábanie bytu u nej doma. Tam, ďaleko. A hoci diera vo dverách sa musela sedemkrát zväčšovať, aby ešte starší, ešte debilnejší staro-nový zámok vošiel, dievča bolo konečne spokojné.

Pretože i keď sa vraví, že nešťastie chodí v trojici, nie je lepšieho pocitu, ako si na konci takého dňa vypiť gintonic z delfínovej fľaštičky a ísť si pokojne ľahnúť, nechajúc deň debil za sebou ako celkom vtipnú a akčnú spomienku.