#Modlitba za nielen moje IQ a za návrat normálnej lásky

Odmocňuje sa mi IQ. Seriózne. Cítim, ako tá matematická operácia prebieha pomaly, ale isto mojím telom a zo mňa sa stáva jeden veľký otáznik, jedno veľké WTF, jedno veľké ČO?

Nie, ale teraz vážne. Otázka za milión, nemusíte odpovedať nahlas, stačí len vo vnútri svojej duše, no urobte to, prosím, svedomito. Prečo by ste ostávali vo vzťahu po troch rokoch s niekým, kto vám permanentne nadáva za to, že sa nadýchnete. Prepáčte, toto už podľa mňa láska dávno nie je. A vraj predsa hej.

Nikto ma nikdy neučil, ako a kedy zistím, že som zaľúbená, ako sa to lieči a ani že pokiaľ je prípustné, čo komu tolerovať.

A tak sa stalo, že som sa nasťahovala do jedného bytu s párom. Na prvý pohľad pôsobili tak krásne harmonicky. Až človek znovu začal veriť, že na tomto svete nie je len „štvorpercentná“ komunita, za ktorú by ste dali ruku do ohňa, že už dávno nie je len „štvorpercentná“. (A ktorú, mimochodom, z celého srdca úprimne podporujete a pozdravujete ju týmto krokom.)

Nakoľko vás fascinuje ľudstvo, prvý týždeň spolunažívania ste ich periférnym očkom sledovali, a hoci chalan rozhodne nepatrí medzi príťažlivých ľudí, neraz vám prebehla v hlave myšlienka, jéj, veď možno raz aj ja také budem mať.

Nebesá, preboha vás prosím, nie.

Nakoľko som dieťa informatika, prebrala som v niektorých sférach mierne technický slovník. Týždňovej betaverzii programu „spolubývajúci tisícročia a top pár 2017 1.0“ vypršala platnosť a, bohužiaľ, možnosť zakúpiť si plnú verziu mi nik neponúkol.

„Barbora, quéééééééééééééééééééééé?“ Nabehne mi do izby s úškrnom na tvári sťa by práve vyfajčil plantáž marihuany. Vypleštím na neho modré očiská, nechápavo podvihnem pravé obočie, pýtajúc sa ním, čo vlastne chce odo mňa počuť. Kúpila si toaleťák? Ako ide život? Koľko je dva na druhú? Po mojich subjektívnych troch rokoch nechápavých pohľadov na seba iba stroho odpoviem: „Nič, tu si ležím. Nikomu nič nerobím. Chroch.“ „Barbora, ty si si teda naložila. Tu budeš furt zavretá kvôli univerzite. Nikoho nespoznáš, ani si mesto neužiješ. Ba čo viac, ty si hovorila, že nikoho nemáš, že? No to je aj tak jedno, ak by si aj mala, už je to aj tak pasé, rovno by si to s tým týpkom mohla zabaliť, rozumieš, vzťah bez sexu nie je vzťah. Ja si bez tej mojej neviem už život ani predstaviť. Cez leto sme mali byt spolu prenajatý na pláži, lebo sme tam pracovali a ja som chodil na koncerty hrávať cez víkendy. No chýbala mi. Vieš ako ju ja ľúbim? Ale niekedy ma teda kvalitne serie. Ale milujem ju. Ozaj. Vidíš... A o toto ty všetko kvôli tvojej škole prídeš.“ Ležala som na posteli, podvihnuté pravé obočie sa aj s ľavým zároveň znížilo a zvlnkovatelo. Potom ďalej niečo mlel, ale bohužiaľ, ani španielčina na úrovni C1, alebo možno medzistupni C1 a C2 nestačila na andalúzske brblanie. Nakoľko sme sa poznali málo, vďaka mojej slušnej výchove mi bolo protivné poslať ho do Hvozdnice, evidentne sa potreboval o niečom vyrozprávať. Nerozumela som, ale jemu sa evidentne uľavilo, tak som nejako podvedome cítila, že som si splnila svoju morálnu povinnosť.

Bolo to vraj krásne vyznanie lásky voči jeho drahej. Človek by tomu aj uveril, keby deň na to necestovali na koncert, kde mali obaja hrať. „Do piče, krista, koľkokrát som ti povedal, keď ideme hrať v piatok večer a v nedeľu ráno o siedmej sa vrátime, tak si nemáš hádzať do ruksaku troje ponožky, ale dvoje?! Koľkokrát ti to mám zopakovať?! Tebe ide o to, silou mocou dojebať mi chrbát, ty krava? Jedny si okamžite obuj, druhé hoď do ruksaku a to do nedele vydržíš, piče!“ A popritom som sa vedľa nich maľovala, chystala som sa na stretnutie a im bolo úplne jedno, že sa tam snažím splynúť so stenou. Jedno oko som ani nedomaľovala a vybehla som vonku. Ozaj som nikdy nemala potrebu vyťahovať pukance pri vzťahových problémoch mojich známych. Neviem prečo, ale zrovna pri mne sa páry vždy cítili natoľko pohodlne že sa neostýchali hádať sa predo mnou. O polhodinu mi prišiel na whatsappe krásny odkaz od najšťastnejšieho páriku na svete v podobe zamilovanej fotky v aute, ako smerujú za svojou robotou cestou necestou s popisom „Opatruj sa cez víkend sama doma, pusu :-*“. A mne sa prvýkrát odmocnilo IQ. Zhrozená som volala mame, na čo mi ona povedala: „Srdiečko, to sú vzťahy, tiež to raz pochopíš, keď budeš zaľúbená.“ A tak som si povedala, že to bol isto len skrat, možno to bolo náročné obdobie, tiež som nebola úplne vo svojej koži zo všetkých zmien, čo sa diali v mojom živote.

Dva týždne na to som sa rozhodla využiť krásneho počasia a prázdnej peňaženky tak, že som sa vybrala na prechádzku s kamarátkami a s foťákmi. Keď som sa po celom dni plnom smiechu, radosti a slnka vrátila do príbytku, môj spolubývajúci ma chytil za ruku, načo mne sedemkrát podskočilo srdce, no nie vzrušením, ale zhnusením, pretože hold, niekto môže a niekto nie, a dovliekol ma do obývačky. „Barbora, predstavujem ti najlepšiu pracovníčku roka.“ Nakoľko som v ten deň bola jediná, čo niečo v byte upratala a nakoľko som veselá kopa, hneď som začala, aby som sa tak írečito slovensky vyjadrila, žartovať: „Aj ruže si mi kúpil? A Oscara tiež dostanem?“ „Nie ty, ty krava, ale táto chudera! Radšej sa učí akoby navarila! Piče!“ „Zlatko, už to nerieš, už sme..“ „Drž hubu, nech len vie, s kým žije, piče!“ „Hej, no to už mám česť vidieť nejaký ten piatok. Prestaň ziapať, tak proste si raz navaril, neodpadlo z teba, tak to neprežívaj.“ „Ty sa láskavo vprac do kože! To s kým sa rozprávaš? Teba doma neučili slušnému správaniu?“ „Sorry, na Slovensku knižku ‚Slušné správanie podľa vicišpána Tóna‘ nepredávali v období, keď ma naši vychovávali...“ „Prestaň sa so mnou takto rozprávať. Ja som ti nič neurobil. Neželám si, aby...“ „A ja si neželám, aby si mi kazil krásnu sobotu tvojím vybľakovaním, pochopili sme sa?“ „Ten tón, Bar...“ „Ešte raz na mňa zvreskneš, tak sa naša konverzácia ohľadom čohokoľvek skončila a budem ochotná ti maximálne odpisovať cez whatsapp ohľadom dôležitých vecí. A neziap ani po nej, tu nie si na tvojej dedine, kde sa budeš k nám správať ako k handrám. Chápeme sa?“ Nasledovalo už len nejaké štekanie v obývačke, ktoré som ja stlmila štupľami do uší a zavretím sa v izbe. Keď som z nej po hodine vyšla, imbecil fajčil v obývačke, hoci to má zakázané od jej slovenského veličenstva. Mojim očiam sa naskytol odporný, degradujúci ľudstvo a ženské pokolenie, pohľad. On, vykrochnený na kresle, ona príde za ním, ospravedlní sa mu, vlepí mu francuzák a poprosí ho, nech ide s ňou večer na párty. A v tom momente sa mi IQ nielen opäť odmocnilo, ale aj zderivovalo. A pre tých, čo touto matematickou tortúrou nepodstúpili, zderivovanie čísla sa bez ohľadu na hodnotu rovná vždy nule.

Tu sa mi naskytuje práve to jedno obrovské, sedemtisíckrát podčiarknuté, zhrubnuté, aj kurzívou ošetrené WTF? To je ozaj láska až tak silný cit, že nielenže je slepý viac ako Andrea Bocelli, ale ešte aj naivnejší ako kozliatka otvárajúce dvere fejkovej mamičke?

Zadaní a skúsení, milí a čačaní, starší či mladší. Vysvetlite mi to. Prosím. Nech sa naučím. Lebo ak je toto vzťah, ja teda radšej vstúpim do rádu na misie do Afriky. Alebo možno aj na Mars. Dúfajúc, že Marťania až takí debili nie sú. Že neprijmú obmedzený 40 GB internet len preto, lebo sú presvedčení o tom, že pripojenie na ulici na neobmedzený internet isto pôjde pomaly, lebo je na ňom už aj tak pripojená celá ulica a my by sme ho zbytočne ešte zaťažovali. Že mi nedajú zoznam aplikácii, ktoré žerú veľa dát, tak aby som ich používala len občas, aby sme traja so 40 GB na mesiac vydržali. Že nezačnú pičovať ako pokazená gramofónová platňa, že prečo sa rozprávame v zavretej kuchyni na druhom konci bytu dve ženy o dvanástej na obed, keď oni spali len štrnásť hodín a to je jedno, že obe sme spali tak v priemere po štyroch hodinách, nakoľko sme boli v noci vonku.

„Ja vím, že, Bože, nejsi, ale kdybys třeba byl, tak...“ Pane Bože, ak si, navráť mi moje íkvé. A pomôž mi povzniesť sa nad debilitu tohto sveta. A daj, nech ľudia neľúbia niečo, čo si ich cit nezaslúži. Ámen.

#omg #láska #iq #bajajláma