.Ta zabawa po nocach się śni
- Bajajláma
- Jan 25, 2017
- 4 minút čítania

Choručká som, drogy beriem...
Hera, koka, hasz, eLeSDí to nie sú, takže sa všetci znovu upokojíme. I keď by to mnohé vysvetľovalo...
PIATOK V NOCI
Všade tma ako v rohu. Moje drahé spolubývajúce, a síce skautské sestry, len spokojne odfukujú, zatiaľ čo ja ležím na posteli ako prikovaná na narazenom chrbte a zadku.
#ThrowBackThursday – z denníka Murphyho frajerky
Keď Barborina pravá noha pomaly došľapovala na zľadovatený schod, jej hemisféry boli obe zaneprázdnené naplno pesničkou Sám s ňou od Gladiátora, preto si nestihli uvedomiť, že schránka zrazu vzlietla. Áno, bol to ten moment, keď ľavá hemisféra namiesto pohmkávania si slovenského textu začala na plné ústa spievať I believe I can fly. No pravá hemisféra si už uvedomovala, že bude zle. Miecha poslala totiž Warning message. Najskôr to schytal čerstvo posilnený airbag, nato krížová kosť, nasledoval celý chrbát, pravá ruka a skončilo to úderom hlavy. Ležala tam dievčina, ležala. I bolelo to dievku statočne, veru. Lenže junák, čo celú situáciu videl, len odpľul sťa kovboj na Divokom Západe, prekročil invalida, nastúpil do auta a zatrúbil na susedu, nech sa láskavo pozviecha zo zeme, pretože potrebuje vyparkovať.
Už ma to takto omína, potrebujem zmeniť polohu. Lenže ako klbko si teraz ľahnúť nemôžem. Bože. Sprostý ľad. Ja sa na to... Čo sa to tam..? To kto je? „Nech je pozdravená seňorita Barborita, som generál, no najmä kráľ Španielska, Carlos XIII, teší ma!“ Mierne zvraštím obočie, ako to robím vždy, keď nemám dioptrie a snažím sa aspoň trochu zaostriť na okolitý svet. „Mal si tu byť už dávno! Kde sa flákaš?“ scepovala som ho. Panovník – nepanovník, meškanie neospravedlňujem nikomu! „Zdržal som sa. Mali sme Bourbonovskú rodinnú radu. Podpisoval som Pakty rodiny s francúzskou časťou rodiny,“ vyhováral sa. „Čo si vyjednal?“ „Nič, nemusíme sa aktívne zapájať. Stačí, že poskytnem chlapov a peniaze,“ vysvetľoval. „A ja?“ pýtam sa ho zvedavo, veď tam stojím v plnej zbroji, pripravená zasiahnuť. „Ty nás musíš zbaviť anglického kráľa. Nič komplikované. Ty to zvládneš. Beriem to už za splnené.“ Vyzerá veľmi dobrý stratég. A má dobrú slovenčinu.
Stále ma ten chrbát omína. Ach, to nie! To nemôže byť pravda! Prečo?! Prečo na mňa teraz útočia Angličania?! Prečo teraz?! Veď som paralyzovaná! Moja pravá zadková polovička nie je schopná utekať. To nie je fair play! Carlos, kde si? Ty parchant, nemôžeš ma v tom teraz nechať.
SOBOTA RÁNO
Zobudila som sa ako mechom udretá. Chrbát ma bolel, škrabalo ma hrdlo, ako keby som v ňom mala štyri hrdzavé žiletky a bolela ma hlava. Ešte k tomu som mala mokré vlasy a úplne prepotené tričko od pyžama. Nie, prosím, horúčku na výlete naozaj nie! No moment... Carlos XIII. Čo mi to hovorí? Veď to je hovadina. V 18.storočí žiaden Carlos XIII v Španielsku nebol. Vlastne ešte vôbec nebol trinásty. Isto som blúznila. Dokelu, nesmiem byť chorá, som na chate. Nebudem chorá. Zakážem si to a jednoducho nebudem!
SOBOTA POOBEDE
Poznámka: Zákazy na chorobu nefungujú. Odskúšané. Overené. Musela som si povolať do služby moju osobnú sanitku – obetavého tatka Radka, ktorý so sebou priviezol aj osobu s výrazným véčkovým, hrôzostrašným obočím, aké mám po nej aj ja – Elu. Sestrička z povolania naivne dúfala, že keď na mňa škaredo hodí očkom, zníži mi teplotu a ja ostanem na chate. Bože, kiežby to tak fungovalo, veď sme mali predsa oslavovať dodatočne spolu Vianoce.
SOBOTA V NOCI
„Vidíte tú malú špinu, ako tam leží? Na môj príkaz...“ stoja za rohom. Ja som ich videla. „Nech nežije večne!!!!!!!!!!!! Na ňu!!!!!!!“zakričal generál ruských imperialistov a teraz za mnou bežia. Ale prečo? Veď ja nemôžem bežať? Mne to predsa doktor Vé zakázal, keď ma prijal na urgente s vykĺbeným kolenom! „Prosím, nie!“ „DA!“ „ŇET!“ „DA!“ „PAŽALSTA, ŇET!“ prosila som so slzami v očiach. „DA! DA! DA!“ kričal natrtkaný generál ruských imperialistov.
„Vidíte ju? Ona je mor našej revolúcie. Na môj príkaz...“ spoza stromu sa vyklonil vedúci jakobínov a ukazuje na mňa. Nemám dioptrie, no vôbec to nevadí. Jééééj, mne sa zlepšil zrak. Počkať? To tu nebolo už dvadsať rokov, to je mi novinka! „Na gilotínu s ňou!“ Počkať?! A to už zas prečo? „Na ňu!!!“ rútia sa na mňa tí zasraní jakobíni, zatiaľ čo si spievajú, že mi pošlú navštívenku ohnivú z barikád. Vyťahujem z vrecka bielu vreckovku, na nej konský nápis TESCO VALUE a kričím: „NO TAK TEDA PRRRRR!!!!!! Kto má väčší dôvod zabiť ma???? Strihnite si. No chytro! Dohodnite sa medzi sebou, ja sa do toho miešať nebudem, ale obom sa ozaj skrývať nehodlám!“ Musím byť rozhodná. V Novom čase pre ženy písali, že chlapi milujú rozhodné ženy. „Takže?“ podišiel k nám Napoleon s vavrínovým vencom na hlave so slovami, že chce rozťať gordický uzol medzi ruskými imperialistami a jakobínmi. To znie fér. Aspoň niekto logicky uvažuje.
NEDEĽA RÁNO
Vlasy mokré. Stoja do všetkých strán. Majster N je oproti mne učesaný a sexsymbol. 38,5°. A to som si ešte v noci dávala medipyrín a studený zábal. To zas musela byť štyridsiatka. Uff, Rybka, ideš zajtra k doktorke.
NEDEĽA V NOCI
Zlatica Švajdová Puškárová (televízny úsmev číslo 832215): „Americkí vedci vynašli novú vec. Hady z kvetináča! No nie je to perfektné?“
Patrik Švajda (naučený smiech na nevtipnom vtipe jeho manželky číslo 1515544121): „No to je skutočne senzácia, Zlatka! To by sme mali doma aj my vyskúšať!“
Zlatica: „Tím vedcov hady skúmal 4 roky. Ako sa im to podarilo?“
(Debilná zvučka - tutuutuuuu tududuutuduuu)
Radko (stoický výraz v tvári, stopka od jablka v ústach, ruky prekrížené na hrudi): „Videl som to v Lidli. Kúpim to na skúšku, čo poviete?“
Rodina (ískajúc, vrieskajúc, skákajúc, pištiac): „Áno! Áno!“
Barbora R. (nasratý pohľad, zdutá papuľa, kútiky úst smerujú nadol): „Len cez moju mŕtvolu!“
(prestrih, Radko sa vracia domov s nákupom a štyrmi novými črepníkmi)
Radko (medliac si ruky): „Taaak, kde ich teda zasadíme? Ja neznášam kvetináče v obývačke. Keď som bol malý, nemohli sme v obývačke ani vetrať, lebo matka musela mať kvetináče po celej parapete.“
Ela: „V spálni nemôžu byť. Tam je málo svetla. A ani v kuchyni, tam nemáme parapetu. Dajme to do detskej. Tam je veľa svetla a cez teplé dni ich budeme môcť dať na balkón.“
Barbora R.: „Len cez moju mŕtvolu.“
(prestrih, Barbora R. leží na posteli, durdí sa, jeduje sa, srdí sa, vedľa na parapete v kvetináči klíčia prvé hady)
PONDELOK RÁNO
DO PRDELE! Už fakt stačilo tých horúčok!
Lenže to Barbora R. ešte netušila, že u doktorky sa udeje božská komédia...
Comments