.Bezhraničná šikovnosť - Murphy, ty kretén!

Bola raz krepá, krepučká hviezdička, zviedla ju kyptavá, kyptavá cestička, zvolala zbohom nožice, chcem vidieť chirurgov tisíce...

Bola som len malý blonďavý kýblik s modrými kukadlami, ešte som nevedela zmeniť exponenciálnu funkciu na logaritmus a naopak, keď sa to stalo prvýkrát. Tá nehoda sa mi stala osudnou a odvtedy sa to so mnou vlečie. Dupla som na nohový plyn, vyrútila som sa smerom bližšie neurčeným, keď vtom som neudržala rovnováhu a čelne som sa zrazila s nejakým ostrým predmetom. Otázka „Pil si?“ je v tomto prípade scestná, áno, sunár! Všetky moje modelkovské fotky zdobil rozkrvavený nos s modrinou. Pár mesiacov na to som otestovala kvalitu bratislavských obrubníkov mojím čelom. Testom prešli. Úspešne. Zato mne musel ujco na zubárskom kresle z fašírky urobiť znovu hlavu. Možno o rok na to bola expertíze podrobená hojdačka za domom, keď som v rámci samaritánskej nálady chcela susedovi – kamarátovi podať kľúče, čo mu vypadli z vrecka počas hojdania. Ako inak – zohla som sa počas hojdania. Vtedy vznikla moja charakteristická črta, a síce jazva na ľavým okom. Vďačím za ňu dvom profesionálom – chirurgovi Pupiatkovi a chirurgovi Kuriatkovi. Poznáte ten vtip o tom, ako sa Broskynka s Tehličkou pýtajú maminky, prečo sa volajú tak, ako sa volajú? Len počas prvých troch rokov môjho života som si vyskladala takmer šľachtické meno na tri riadky. Vidím to celkom presne! V deň môjho narodenia sa nado mňa postavila nejaká nadrúzganá sudička a povedala si: „Sranda musí byť.“

Ak ste zo sociálky, prosím, upokojte sa! Moji rodičia sa vždy o mňa príkladne starali, x-krát mi prízvukovali, nech nerobím chobotiny. Lenže ak už ste raz boli urieknutí, už vám ani desať červených náramkov na ľavej ruke nepomôže. Ak ma chcete niekomu, milí úradníci, odobrať, berte ma spod rúk pána Murphyho. Ten pán ma neskutočne obťažuje a komplikuje mi život. To on spôsobil, že mi na poslednej hodine telesnej vo ôsmom ročníku vyskočilo koleno (priznávam, pôvodne poškodené na lyžiach počas večerného lyžovania, lebo som sa neráčila zobrať si dioptrie a nevšimla som si nezasnežený svah), keď sme hrali somára. To on spôsobil, že mi vyskočilo koleno tri dni pred koncertom Bon Joviho (na ktorý som si šporila pol roka a bola som kvôli nemu ochotná počúvať Rytmusove drísty na Tatra Academy). Iný by sa psychicky položil, že prišiel o leto, o koncert. Ja som hrdo stála v dave s barlami a oduševnene spievala It’s my life! Približne v tom čase som pochopila, že príslovie Človek mieni, Pánboh mení je vskutku pravdivé, no pozmenila som si ho na Človek mieni, Murphy mení. Lebo ten imbecil evidentne striehne za rohom a čaká, kedy bude môcť vrátiť úder.

Inak tomu nebolo ani v Nemecku na výmennom pobyte. Hovorila som si, že Philip je veľmi bohatý chalan, keď má celý dom presklený. Išla som z WC, keď tu mi nejaký vnútorný hlas napovedal, nech nesvietim, veď sa už po tme isto nejako vrátim do obývačky. Kráčam si, kráčam, i....čelo, nos, brada a bac na zem. Tie DVERE! Ako som len mohla zabudnúť....jedine ak... ich tam niekto tesne predo mnou postavil! To bol ten deň, kedy sa môj chudobný nemecký slovník obohatil o slovíčko Krankenhaus... Idem si len tak po Nantes, vychádzam z domu Julesa Verna, keď sa zrazu pod mojimi nohami objaví schodík o výške dvoch centimetrov. Zvrtla sa mi noha, videla som hviezdičky, zatemnilo sa mi pred očami. Lenže náhoda je blbec, samozrejme, že akurát okolo mňa prešiel posledný autobus, ktorý mal mňa a moju sestru, idúcu tanečným krokom, odviezť do jej prechodného bydliska. Nuž i som nezaháľala a s členkom pretočeným desaťkrát okolo svojej osi som utekala noha – nenoha ešte 500 m na autobus. Autobus som stopla, vtedy chabou francúzštinou som vysvetlila vodičovi, že musíme počkať na moju sestru – dámu. Na druhý deň sa môj francúzsky slovník obohatil o členok, pohotovosť, drbnutý doktor, etc.

Keď sa nad tým tak spätne zamýšľam, nechápem, prečo ma moji rodičia nehodili do nejakej kobky, ako to býva v rozprávkach pri nedorobených princezných. Fiona, Šípková Ružena,... Všetky do jednej boli v karanténe.

Bol pokojný letný deň. Vtáčiky štebotali, medvede sa prechádzali fačkovskými lesmi, líšky vyžierali kôš skautského tábora. Idylka. Zrazu sa hory rozozvučali škrekľavým hlasom: „Detiská, nastúpiť do radu, ideme hrať ľudské človeče!“ Tesne predtým som zlatej duši tábora – kuchárke dohovorila, že koleno je v poriadku. Netušila som však, že nezvaný hosť tiež býval s nami v podsadových stanoch. Murphy. Pobehla som... Aj koleno... Lenže nešťastie chodí po horách a vždy trikrát. Nakoľko som sa presúvala rýchlosťou senilného slimáka a navyše lialo ako z krhly, bola nutná asistencia cestou na latrínu, ktorá bola v polke lesa. Volala mi mať, nadávala mi, prečo si nedávam pozor, že idú po mňa. Hovorím: „Elaaa, nerieš, je to opuchnuté ako sviňa, ale bolieť ma to bude rovnako, keď budem doma. Neboj sa, budem si dávať poz...“ a zošmykla som sa na blate. Na koleno. Keďže mama bola už tak či tak mierne nabrúsená, musela som zahrať hrdinku, lebo domov som ísť nechcela. Rýchlo som ukončila rozhovor, utrela slzy, použila prírodné spoločné zariadenie a zakričala na kamarátku, nech mi príde opäť pomôcť pri schádzaní. „Bajik, pozor, opatrne schádz...“ a zošmykla som sa na blate. Na koleno.

Milý Murphy, aktuálne si skutočne jediný chlap v mojom živote, s ktorým sa v zvláštnych intervaloch stretávam, no musíme sa rozísť. Aj by som ti povedala, že nie je to tebou, ale mnou, lenže súc Pinocchiom, môj nos by prerástol v tomto momente do Mongolska. Choď. Bež. Utekaj! Utíkej, Forreste!

#invalid #baj #murphy #zákonschválnosti #koleno #členok #nos