Like J.R.

Od momentu, ako začíname celkom chápať okolité vecí, nás učia byť dobrými ľuďmi. Mňa by len zaujímalo, kedy príde ten vek, kedy nás začnú vychovávať, aby sme boli vychcaní zneužívači. A aj tak mi bola tá sviňa sympatickejšia ako Bobby...

Stala sa mi vec skutočne zvláštna. Neviem, či to bolo nedostatkom hormónov, alebo PMS, ale po prečítaní článku o úbohom Marcovi, ktorého tak krvilačne na silu odvliekol necitlivý úradník sociálnych vecí a rodiny pred očami jeho spolužiakov a ešte to k tomu natáčal na mobil (hoci zo siedmich minút videa sa päť pozeráte na úradníkov rozkrok), som chcela v momente vzbudiť interpól, najvyšší súd v Haagu, hocičo. Veď je to dieťa! A prečo ho zobral ako vrece zemiakov? Rozčúlená som opísala kauzu bývalému španielskemu kolegovi, ktorý mi znudený vypisoval z práce. Veď je to donebavolajúca kauza a slovenské súdnictvo nič nerobí! S kolegom sme úradníka odsúdili na večnú záhubu a skonštatovali sme, že Španielsko, čo sa týka spravodlivosti, si tiež nemôže oprašovať ramená chváliac sa. Hej, pohol sa vo mne cit a navyše cit voči dieťaťu. Je to malý krok pre ľudstvo, ale veľký pre mňa... O to bolestivejšie ma zabolela dnešná facka v podobe článku, v ktorom matka zverejnila čerstvé fotky s chlapčiskom – šťastnejšiu detskú tvár by ste na svete ťažko hľadali...

Považujem sa za človeka akčného. V čom vidím príležitosť zdokonaliť sa, idem do toho. Hoci mi je jasné, že sa najbližšie štvrťstoročie poriadne nevyspím. Práve preto som sa nedávno zúčastnila jednej konferencie. Príkaz znel jasne: napíš zopár teplých slov o konferencii pre miestne noviny a pokiaľ možno, snaž sa scenzúrovať tvoju iróniu. I keď to bola úloha skutočne náročná (teraz narážam na cenzúru irónie), úlohy som sa chopila a ako by povedali britiš gentlemani – I did my best. Lenže postupom času sa počas konferencie zo mňa stala fotografka, page, čašníčka, upratovačka, detektív Oriešok, stojan na oblečenie, psychologická poradňa, pohotovosť – výplach žalúdka a v neposlednom rade veliteľ škôlky Španielov a ich sprievodca. Skutočne, všetky činnosti ma rozhodne posunú v mojom živote. Tak, tak. No nič, každá skúsenosť je skúsenosť. Nepotrpím si na pochvalné rituály aj keď potešia. No namiesto ďakujem mi bolo povedané len: „Choď preč spoza prezidentského stola, porušuješ pravidlá OSN!“ Bohu dušu a mne dukáty! Vážení, zadarmo sa ani neprispôsobivý občan tmavšej pleti v tomto štáte neprevalí na druhý bok!!!

Skautka. Som skautka. Ako znie jedno z najdôležitejších pravidiel skautov? Každý deň aspoň jeden dobrý skutok vykonaj. Nuž, tak som sa vybrala v rámci svojho voľného dňa za starou matkou okná jej umyť. Vskutku, bola to najmilovanejšia činnosť mojej sestry, keď ešte rodné mesto obývala a potrebovala sa zo školy dostať. Starká mala vypucované okná minimálne dvakrát za týždeň a aj teta zo Švajčiarska tiež akosi počas tých piatich rokov často chodila na návštevu. No, lenže ja som tie okná išla ozaj umyť... Poznáte ten pocit, keď nakupujete v Tescu, všimnete si zo vzdialenosti desiatich metrov, že je zľava na jogurt, tak upaľujete za ním, no vtom si všimnete, že tá babka, čo ste jej otvárali dvere, čo cez tie išla aj so svojím kyjakom vašich subjektívnych dvadsať rokov, zrazu záhadne pobehla a dokonca by možno aj Bolta predbehla? Niečo podobné sa mi stalo s mojou starou matkou. Celé roky sa sťažuje, že Poseidon pred jej očami metá blesky, no šmuhy na okne videla aj spoza rohu na druhom konci domu. Neskôr poverila unaveného starého otca, nech sa láskavo za mňa postaví a „pomáha“ mi.

Bolo mi to treba? Len preto, lebo som dostala päťminútový záchvat citu voči deťom? Len preto, lebo som sa chcela posunúť ďalej, tak som nakoniec vychytala všetko? Len preto, lebo som si chcela odfajknúť skautskú povinnosť – pomôž blížnemu svojmu?

Poviem vám, nie je nevďačnejšej roboty na svete ako tej samaritánskej. Iste, možno vás bude hriať na srdci pár minút hrejivý pocit dobre vykonanej práce, no to by nesmel existoval monsieur Murphy a jeho pripečený zákonník. A navyše to úžasné príslovie – Každý dobrý skutok musí byť po zásluhe potrestaný.

Raz mi jedna múdra osoba riekla zaujímavú myšlienku. Treba byť ako Džej Ár. No nebolo mu dobre? Všetci sa ho báli, všetci na neho nadávali, ale on bol spokojnučký, mal úspech v živote, užíval si život a mal u prdele. Niečo na tom jednoducho bude. Milým slovom sa teraz dostanete asi málokde, treba byť dravým človekom, vedieť sa predať. A hlavne – treba vedieť povedať NIE, STAČILO a nenechať si skákať po hlave. Byť dobrým človekom je skvelé, no je vysoko pravdepodobné, že sa nájde niekto „šikovnejší“, čo bude vedieť zneužiť vašu ochotu. Takže pred zrkadlo všetci a cvičiť si „NIE“ (ale nie s Procházkovou intonáciou, prosím).

#bajajláma #JR #Ewing #Hangman