Schodíky do nadľudskej inštitúcie?

Poznáte ten pocit, keď stojíte pred rozhodnutím, či urobíte blbosť, vy si to veľmi dobre uvedomujete, že je to blbosť najväčšieho kalibru a že i keď vás to chvíľkovo poteší, do pár hodín/dní/mesiacov sa dostaví nejaká výčitka, alebo sa jednoducho zachováte, ako sa vraj má zachovať a život bude krásny. Na jednej strane si uvedomujete, že keď vy konkrétne robíte kraviny, vždy je to hodné zapísania do análov, no na druhej strane, stojí vám to za to?

Čelne stojíte pred „blbosťou“. Zrazu sa na vašom pravom ramene objaví vaša podobizeň v dráždivej červenej, s rohami a v celku sexi krivkami. Uff, do kelu, tak dobre som ešte v živote nevyzerala, pomyslíte si. „Zlato, you are born to be wild. Nebuď lama,“ prihovára sa váš najbližší priateľ, najlepší sparing partner a najkreatívnejší človek v oblasti kravín tisícročia, vaše pojašené ja, váš čertík pravoramenný. Vy znalecky pokrčíte obočie, našpulíte papuľu na spôsob Baracka Obamu, začnete si hladkať vašu neviditeľnú filozofickú bradu. No, jo, žijeme len raz, Ego povedal. A tiež povedal, že CT naozaj tak veľa stálo. Určite má pravdu. Už-už tasíte pero, aby ste podpísali pomyselnú zmluvu s diablom, ktorý práve v tom momente usilovne pracuje na skolióze vašej chrbtice, keď sa na ľavom ramene objaví na kaderníckom sedadle v bielom rúchu a s natáčkami na blonďavých vlasoch vaše slušnejšie ja. Je začítané do nejakej literatúry, no keď spozoruje, že vy a čertík bertík na neho čumíte ako koza na nové vráta, dramaticky sa postaví, strhne natáčky, uhladí si rúcho a nasadí si svätožiaru. „Čo som zmeškala?“ vyzvedá. „Nič, o toto sa postarám ja. Choď do hada,“ obuje sa do toho čertík pravoramenný. Veď sme to už prebrali, nerada ruším dohodnuté, hovoríte si. No ten vypasený anjel s ružovými líčkami boj nevzdáva, tak ako to nevzdával ani Hitler, keď bol dvesto kilometrov vytlačený od Moskvy a navyše jeho armádu zmohla vodka a zima (rovnako ako zmohla všetkých cudzincov borovička na Slovensku). Bojuje do poslednej chvíle, do poslednej odpadnutej natáčky. A vy zrazu začnete uvažovať opäť, opäť prstami prechádzate mysliteľskú koziu bradu.

Hoci takto to znie nekonečne ako Fábryho rozhovory s Féneom, vyzerá to tak, že vaši kamaráti by stihli aj zo desaťkrát zmaturovať, kým si vy pokecáte s vašimi podobizňami, v skutočnosti, sú to nanosekundy, ktoré vás delia od prvého kroku. A sú len dve možnosti: áno alebo nie.

Nejdem sa hrať na Matku Terezu z Kalkaty, božechráň, nechcem urážať ženu s ozajstnými zásluhami pre dobro ľudstva. Pravá ruka na srdce, ľavá do vzduchu. Áno, idem do toho. Veď nech je sranda. No nedávno som sa opäť ocitla v svätej mikulášskej trojke ja, ja čert, ja anjel. A bola to sexi čertica Baja, čo zletela z ramena. Pretože to bola blbosť, ktorú by som zopakovala miliónty raz a už som vopred vedela, že ani ja, ani druhá strana by po čase neskákala meter dvadsať (a tento raz nie pre to zoperované koleno). Nič, zrušila som zmluvu s diablom.

Keď som odchádzala z „miesta činu“, cítila som sa skvele. Morálny víťaz. Za mnou začali hrať anjelské fanfáry, nebeské harfistky rozplietli svoje dlhé vrkoče, prestali vybrnkávať tie sväté kraviny a na moju počesť spustili It’s my life (d harfa veržn). Len a len pre mňa. To bol pocit! Či som si postavila schodíky do neba? Nemyslím si. Len si som trochu privrela plynový kohútik pochádzajúci z Ruska pod mojím kotlíkom v pekle...

A ten sa znovu otvoril (a možno ešte viac) každou jednou vetou, čo som vypustila z úst od môjho víťazoslávneho momentu...

#bajajláma #čert #anjel #blbosť #žijemelenraz #sranda