.Hore zadkom

Venujem všetkým, čo majú chuť všetko vzdať vždy, keď majú zlý deň. Nevešajme hlavu, sinusoida je spoľahlivá alebo ak chcete "Božie mlyny melú pomaly, ale isto." Aj druhý najväčší slovenský básnik (Ego, pozn. red.) povedal, že slnko svieti rovnako na všetkých z nás, tak sa nemrač, zabudni na stres a čo tu bolo včera... :-P :-P :P

Fascinujú ma ľudia. Vskutku. Niekedy, keď sa zobudím hore zadkom a už len to je príčinou môjho módu „nenávidím ľudstvo“, sa idem prejsť či už do parku, alebo na námestie, kde si sadnem na lavičku a čakám. Na lepšiu náladu, na zázrak, na spasenie, na Godota... A popritom si všímam ľudí. Nekomentujem si potichu hrozné vlasy surovo prefarbené na ryšavo šarmantnej, obéznej tetušky prechádzajúcej naokolo, ani si nedávam duchovný face palm (tvár-dlaň, doslovný preklad red.), vidiac dievčinu oblečenú v krátkych gatiach nápadne pripomínajúcich len opasok a priesvitnej blúzke, hoci je treskúca zima (a už som to pripustila dokonca aj ja, čo mám korene z miesta za slovenským polárnym kruhom). Nie, len potichu pozerám a rozmýšľam, čo sa tým ľuďom dnes/včera/pred rokom mohlo stať.

Teraz si predstavte ten úplne najklišovitejší americký film alebo seriál o rodine. Komponentmi rodiny sú vždy mama, otec, dve deti – vždy chlapec a dievča, pes – väčšinou nejaké udatné a šľachetné plemeno, čiže labrador, retríver, nemecká doga alebo dalmatínec (jednoducho hocijaká rasa, nad ktorou ste nútení povedať „aaaach“), aspoň jeden kus maximálne milujúcej babičky, ktorá zaručene nikdy nechodí o francúzskych barlách, nestriehne na zlacnené jogurty a ani sa nehrá na KGB so susedami na balkóne. Bývajú na predmestí v krásnom domčeku obloženom drevom, majú priestrannú záhradu, kde otecko v rámci voľného času vybudoval (rozumej: chodil po záhrade bez trička, ukazoval tehličky na všetky strany, profesionálne premeriaval drevá, zatiaľ čo jeho ženuška mu pripravila nejaký vysoko proteínový nápoj, čo on vypil na ex) hotový lunapark pre svoje ratolesti a všetci si tam spokojne nažívajú v harmónii. Typická je scéna, keď otecko príde z práce, pozdraví na celý dom „Ahojte, lásky moje“ a zrazu sa k nemu prirúti pes, vyoblizuje ho až za ušami, nasleduje manželka s bábätkom v ruke a pribehne aj staršie dieťa, ktoré sa hneď pochváli vypadnutým zubom, prípadne nárastom o 0,0056 cm. Je nutné podotknúť, že žena nemá nijaké popôrodné kilá, žiadne kruhy pod očami, je oblečená akoby práve išla na kávu s kamarátkami, má dokonalý make-up, vzorne uhladené vlasy, hoci vlastne nevytrčila päty z domu, iba sa starala o deti, upratala dom a pozor, stihla ešte nachystať minimálne trojchodovú večeru. Všetci sú krásni, šťastní, utešení, chrumkaví, ľúbia sa nehynúcou láskou a babička sa len pekne usmieva na nevestu. Hotová kalokagatia.

Ach, tie rodinky. Sedím na námestí a úplne najviac na svete ma fascinuje pohľad na mladú rodinu. Žena stredného vzrastu, s nafúknutým bruchom po pôrode, mastné vlasy zopnuté do leda-bolo drdolu, kruhy pod očami, nenalíčená, oblečená v teplákoch alebo v aktuálnej variante tzv. Džingischánove gate tlačí pred sebou kočiar s čerstvo vyliahnutým dieťaťom, zazerá na všetky strany. Jej pohľad hovorí jediné: zabijem toho, čo zobudí to decko. Budí rešpekt. Za ňou ide manžel. Má na hlave šiltovku, vyzerá ako oprchnuté kura prípadne ako Otík z Věsničko má..., za ruku vedie staršie dieťa a jeho pohľad hovorí tiež za všetko – „prečo som si radšej nedal pozor“. Bojí sa čo i len pípnuť. Aj ja by som sa bála. Ak ide popri kočiari pes, je to yorkshir, ktorý skáče tri metre dvadsať a vrčí na všetky strany. Žiadna idylka. Žiadne „žili šťastne aj so svokrou“. V prípade, že k opísanej rodinke pripojíme do zástupu aj svokru, bohužiaľ, nenapadá mi nič iné, len sa mi spustí Oh fortuna v hlave. Oh tempora, oh mores!

Keď vidím tento model rodinky, núti ma to rozmýšľať. Bolo to už tak aj pred sobášom/dieťaťom? Bol chlap od začiatku len v tieni nejakej megery, ktorá mu len oznámila, že proste a jednoducho sa zoberú/ budú mať dieťa alebo tomu všetkému predchádza príbeh porovnateľný s Rosalindou, Tisíc a jednou nocou, Búrlivým burčiakom? Museli vydierať svojich rodičov podobne ako Rómeo a Júlia, zahrávali sa s jedom, sa zabila –fejkovo, on sa zabil – fejkovo, ich rodičom zrazu trklo „ach, ježiš, oni sa asi majú radi“ a majme sa radi? Alebo len jednoducho boli kamaráti a sčista-jasna zistili, že spolu aj celkom dokážu koexistovať?

A nie sú to len vzťahy. Vráťme sa do Ameriky. Piata Eveňjú. Na rohu stojí bezdomovec. Špinavý, škaredý, nesympatický, smrdí na všetky strany. Biznismeni okolo neho prechádzajú, volajúc cez svoje vymakané ajfóny, ani sa neotočia, nepozastavia sa nad ním. On drží možno nejakú ceduľu, ale nikoho neotravuje. Vtom vstúpi do deja nejaký premotivovaný odhodlanec, ktorý vidí krásu v každej ľudskej bytosti a On verí, že práve Ten bezdomovec má čo povedať svetu, len nedostal príležitosť. Z bezdomovca sa nakoniec stane človek, čo má vyštudovaný Harvard, Yale, Prinston a ešte popritom si robil externe Sorbonnu, len uveril zlej osobe, čo ho o všetko ošklbala. Padol na dno, začal piť, ale ak mu dá niekto príležitosť, bez najmenšieho problému, bez abstinenčného príznaku zmákne všetko ľavou-zadnou a pravou prednou ani nehovoriac. Film sa končí tým, že bezdomovec je pánom prosperujúcej firmy, má rodinu a finančne vypomáha ľuďom s podobným osudom.

Sedím na lavičke. Príde ku mne nie zrovna príjemne aromatický pán, v značne podguráženom stave, načiahne ku mne špinavú ruku a oznámi mi: „Stravný lístok.“ Nuž, aspoň prosím, to po prvé. Trvám na slušných zásadách v prípade, ak niečo žiadam. „Prepáčte, nemám ani pre seba, som študentka,“ ospravedlním sa mu, hoci v podstate nemám začo. „Tak peniaze!“ Naivne som si myslela, že slovné spojenie „som študentka“ dostatočne vyjadrí to, že nemám peniaze na rozdávanie a aj keby som ich mala, tak ich určite dám niekomu, čo si ich zaslúži. „Nemám,“ odpovedám ešte stále trpezlivo. „Terminál ešte nemám!“ V tom sa začnem smiať. (Nie jemu, pochopiteľne! Nerobím si srandu z jeho života. Koniec koncov, neviem ešte, ako dopadnem ja, že? )

Milý pán ma opäť donútil uvažovať nad jeho životným príbehom. Hej, tipujem to na ten Yale. Som cynická? Možno. Teda celkom určite. No on začal. Jemu nejde o znovuzačlenenie, ale o peniaze na alkohol, i keď ide na to lišiacky cez gastráč.

Svet nie je ružovučký a čačanučký, ako ho vidíme v telke. A taktiež ani taký katastrofický ako ho prezentujú niektorí tragédi. Je proste ako ekonomická sinusoida. Raz stúpa, raz stagnuje, dopadne na dno, no zrazu Here comes the sun. Možno som len videla mladú rodinku, keď vstali hore riťou rovnako ako ja. Možno Fero, čo si pýtal gastráč, naozaj absolvoval vysokú školu, ale mal smolu v živote. Ktovie? No nezabúdajte, slnko raz vyjde, aj keby to malo znamenať „žobráci s terminálmi“.

#bajajláma #horezadkom #klišéjenanič #fejtón