.Keď ide huba zdrevenieť, povedz to inak

Nebola som vždy taká. Ako malý kučeravý kýblik som behala po byte, túliac sa ku všetkým na okolo, modliac sa pod posteľou za „pravú lásku“ nielen pre mňa, ale aj pre moju vernú armádu, vyčačkané bábiky. Dojímavý príbeh akčnej, pošibanej sirôtky Milagros a zazobaného Iva bol pre mňa alfou omegou. Takto to predsa v živote určite chodí, hovorím si. V hocijakej telenovele, ktorú som musela pozerať so starkou počas letných prázdnin len preto, aby som neprevrátila dom hore nohami a ona nemusela mať priložené mokré handry na srdci, rodičia bežne prišli za svojím dieťaťom len tak čisto z pasie a povedali im to znamenité „ľúbim ťa“. Ako mi to prišlo vtedy zlaté a prirodzené, dnes už viem, že keby za mnou prišiel The Classic, a síce môj otec, a povedal by mi to, mokré handry na srdci by som musela mať ja. A možno by som potrebovala aj defibrilátor.

Nie. Romantik nie som. Jednoducho pri Jednoduchej Márii nemôžem ani pukance jesť, pretože môj žalúdok nemôže stráviť jej drahého žvásty, nieto ešte slanú pochúťku, čo mi vlastne ani nechutí. Dodnes nezabudnem, ako sme sedeli v obývačke s mamou a súrodencami. Bolo asi deväť hodín ráno, vonku vrčala kosačka na plné obrátky, vo vzduchu bolo cítiť čerstvo pokosenú trávu. Rodinne sme sledovali vtedy najnovšiu telenovelu s Nataliou Oreiro. Scéna sa odohrávala v Nemecku, niekde na futbale. Monita (Natalia) tam prišla hľadať svojho najlepšieho priateľa, vtedy ešte snúbenca, aj keď už dávno paktovala so svojím šéfom, ktorý jej mimochodom zaplatil letenky a dobrosrdečne sa ponúkol, že ju odprevadí. Stáli kdesi pri brehu rieky, keď Monita začala obdivovať Martinovu skvelú znalosť nemčiny (die Bedürfnisanstalt – verejné záchody, pozn. red.). On sa však chcel ukázať viac sťa kohút na smetisku a vyriekol osudnú vetu: „Viem ešte niečo po nemecky.“ Nasledovala dlhá pauza, hlboký pohľad do očí. Záber na jeho nebičkovomodré oči, na jej orieškové. Striedanie ich pohľadov. Situácia sa stupňovala, v žilách nám všetkým tuhla odkysličená krv, už ju ani duté žily nedokázali priviesť do pravej predsiene, keď vtom moja mať riekla: „Ich liebe dich.“ Karhavo sme sa na ňu pozreli, huš, ticho! „Ich liebe dich,“ vysoptil zo seba a spustila sa nejaká urevaná argentínska pesnička. To bol ten moment, keď všetky ženy pred telkou mali žmýkať svoje nohavičky, prípadne utierať podlahu. U nás sme len rezignovane vstali a všetci sme sa zaprisahali, že s našou matkou už nikdy nič nepozeráme.

Dosť bolo však o filmoch. Z reality viem, že povedať si „mám ťa rád/rada“ je svojou namáhavosťou asi také ťažké, ako vyriešiť Eisteinovu hádanku o chlapoch bývajúcich vo farebných domoch a fajčiacich rôzne cigarety. Je vraj len pár ľudí na svete, čo ju dokážu vyriešiť, no v skutočnosti stačí len málo na úspech. No asi by z nás kúsok odpadol vyskúšať oboje. Ba dokonca, súc sprostá, skôr si potrápime ľavú hemisféru hádankou, ako by sme mali čo i len cez zuby precediť tri slová. Niekedy len dve. Zaujímavé... Do riti vieme poslať ľudí bez okolkov a ešte k tomu s akou radosťou! Tie slová sa tak čarovne kĺžu po jazyku a ten skvelý pocit na srdci, keď s chuťou posielame nenávidenú osobu do sídla hlíst. Hotové Vianoce! Tak potom prečo tie Vianoce nespôsobujeme aj s tým pozitívnejším?

Bojíme sa. Bojíme sa odmietnutia, sprostého pohľadu alebo defibrilátora. Spoliehame sa na to, že to druhý vycíti už len z toho, že mu pravidelne zdvihneme telefón, odpíšeme mu do pár minút a nenecháme tam svietiť „Zobrazené“, dopraceme ho domov v spoločensko-unavenom stave alebo ho do toho spoločensko-unaveného stavu dostaneme. Ja osobne mám strach, že by mi huba zdrevenela, vyslovujúc niekomu moje sympatie. Párkrát som skúšala prísť za mamou a povedať jej, že aj napriek tomu, že mi neustále hádže opraté spodné prádlo v darčekovej taške na pracovný stôl zaprataný knihami a mňa to neskonale vytáča, no i tak si to veľmi vážim a mám ju za to rada. Nič, hlas sa zasekol a nevyšla zo mňa ani len obojaká spoluhláska. (Dosť nezvyčajné!!!!!) Nezmohla som sa na nič, len som prišla, dala jej pusu na líce a odišla som. Veď ona to isto pochopila. Ja tiež chápem, čo mi chce povedať, keď mi utrúsi, že už si na mňa aj celkom zvykla. My sme skôr túlivé typy. Rada sa stískam s ľuďmi. :)

Nie. Romantik nie som. Ale poteším sa ruži. Poteším sa čokoláde (aj keď sa jej už polroka snažím kvôli postavičke do šiat na stužkovú vyhýbať). Poteším sa nálepke OJEBY s Ficovou hlavou. Poteším sa každému milému gestu voči mojej osobe. Lebo objatie je viac než dve - tri slová. Lebo tak to má byť. Lebo to pomáha nám nedorobeným vyventilovať dušičku. A keď sa niečo zmení, dozviete sa to aj s odporúčaním do destinácie pr...Paštinej Závady.

#hugs #ľúbimťa #mámťarád #bajajláma